Tupolev Tu-14 [kód NATO: Bosum]

Туполев Ту-14
     
Název:
Name:
Tupolev Tu-14 Tupolev Tu-14
Originální název:
Original Name:
Туполев Ту-14
Kategorie:
Category:
protiponorkový/protilodní letoun aeroplane for anti-submarine/anti-ship warfare
Výrobce:
Producer:
DD.MM.1949-DD.MM.1950 Moskevský letecký závod č. 156, Moskva /
DD.MM.1950-DD.MM.1953 Irkutský letecký závod č. 39 J. V. Stalina, Irkutsk, /
Období výroby:
Production Period:
DD.MM.1950-DD.MM.1953
Vyrobeno kusů:
Number of Produced:
6 závod č. 156
147 závod č. 39
První vzlet:
Maiden Flight:
13.10.1949
Osádka:
Crew:
3
Základní charakteristika:
Basic Characteristics:
 
Vzlet a přistání:
Take-off and Landing:
CTOL - konvenční vzlet a přistání CTOL - conventional take-off and landing
Uspořádání křídla:
Arrangement of Wing:
jednoplošník monoplane
Uspořádání letounu:
Aircraft Concept:
klasické conventional
Podvozek:
Undercarriage:
zatahovací retractable
Přistávací zařízení:
Landing Gear:
kola wheels
Technické údaje:
Technical Data:
 
Hmotnost prázdného letounu:
Empty Weight:
14930 kg 32915 lb
Vzletová hmotnost:
Take-off Weight:
20930 kg 46143 lb
Maximální vzletová hmotnost:
Maximum Take-off Weight:
25930 kg 57166 lb
Rozpětí:
Wingspan:
21.67 m 71ft 1,14in
Délka:
Length:
21.95 m 72ft 0,16in
Výška:
Height:
5.69 m 18ft 8,02in
Plocha křídla:
Wing Area:
67.36 m2 725.06 ft2
Plošné zatížení:
Wing Loading:
? kg/m2 ? lb/ft2
Pohon:
Propulsion:
 
Kategorie:
Category:
jednoproudový turbojet
Počet motorů:
Number of Engines:
2
Typ:
Type:
Klimov VK-1 o tahu 26,5 kN Klimov VK-1, thrust 5950 lbf
Objem palivových nádrží:
Fuel Tank Capacity:
10120 l 2226 Imp gal / 2673 US gal
Výkony:
Performance:
 
Maximální rychlost:
Maximum Speed:
848 km/h v 6000 m 526.9 mph in 19685 ft
Cestovní rychlost:
Cruise Speed:
? km/h v ? m ? mph in ? ft
Rychlost stoupání:
Climb Rate:
? m/s ? ft/min
Čas výstupu na výšku:
Time to Climb to:
9,5 min do 5000 m 9,5 min to 16404 ft
Operační dostup:
Service Ceiling:
11300 m 37073 ft
Dolet:
Range:
1200 km 745.6 mi
Maximální dolet:
Maximum Range:
2930 km 1820.6 mi
Výzbroj:
Armament:
2x pevný 23mm kanon NR-23 v přídi
2x pohyblivý 23mm kanon NR-23 v zadní věži


1000 - 3000 kg bomb, torpéd nebo min (včetně jaderných)
2x fixed NR-23 23mm cannon in the front
2x flexible NR-23 23mm cannon in the tail turret


2200 - 6600 lb of bombs, torpedoes or mines (even nuclear)
Uživatelské státy:
User States:


Poznámka:
Note:
- -
Zdroje:
Sources:
Gordon, Yefim; Rigmant, Vladimir. OKB Tupolev: A History of the Design Bureau and its Aircraft. Midland Publishing, Hinckley 2005. ISBN 1-85780-214-4.
Gordon, Yefim; Rigmant, Vladimir. Tupolev Tu-4: Soviet Superfortress, Red Star Vol.7. Midland Publishing, Hinckley 2002. ISBN 1-85780-142-3.
Guston, Bill. Tupolev Aircraft since 1922, Naval Institute Press, Annapolis 1996. ISBN 1-55750-882-8.
http://www.airwar.ru/enc/bomber/tu14.html
http://www.aviastar.org/air/russia/tu-14.php

Tupolev Tu-14 [kód NATO: Bosum] -


Tupolev Tu-14 [kód NATO: Bosum] -


Tupolev Tu-14 [kód NATO: Bosum] -


Tupolev Tu-14 [kód NATO: Bosum] -


URL : https://www.valka.cz/Tupolev-Tu-14-kod-NATO-Bosum-t11002#370287 Verze : 0

Tupolev Tu-14




Dvojmotorový prúdový frontový bombardér, skonštruovaný na základe rovnakých požiadaviek ako bombardér Il-28.
Po porážke fašistického Nemecka nastal v Sovietskom zväze relatívne rýchly rozvoj reaktívnych motorov vďaka skĺbeniu dovtedajších poznatkov sovietskych konštruktérov s nemeckou trofejnou technikou a materiálmi a dodanými britskými prúdovými motoromi (a ich následnou licenčnou výrobou). To umožnilo pomerne rýchlu konštrukciu prúdových lietadiel, aj keď spočiatku najmä prestavbou a úpravou vyrábaných vrtuľových typov jednotlivými konštrukčnými kanceláriami. Konštrukčná kancelária Tupolev takto pripravila experimentálny bombardér Tu-12 na báze vrtuľového Tu-2. Už čoskoro bolo jasné, že táto cesta je slepá a ďalší rozvoj uberajúci sa touto cestou je len mrhaním síl.


V januári 1947 preto pristúpila konštrukčná kancelária Tupoleva k príprave nového projektu stredného frontového bombardéra s hermetizovanou kabínou a dvoma motormi na báze Rols-Royce Nene. Projekt "samoljot 73" (často označovaný aj ako Tu-72/73) predpokladal rýchlosť 850 km/hod., dolet 3000 km a nosnosť 3000 kg bômb (oficiálne požiadavky definované 31.05.1947). Prvý let nového bombardeŕa sa predpokladal v decembri 1947. Už čoskoro bolo ale jasné, že predpokladané motory nemajú dostatočný výkon pre dosiahnutie požadovaných výkonov a dokonca bola obava, že projektované lietadlo nedokáže ani vzlietnuť. Nakoľko výkonnejšie motory neboli k dispozícii, bolo rozhodnuté o zástavbe tretieho motora do zadnej časti trupu, ktorý by sa primárne používal pri štarte a v prípade núdze a počas bežného letu bol vypnutý a prívodný kanál vzduchu uzatvorený záklopkou.


"Samoljot-73" prvykrát vzlietol 29.12.1947 a bol vyzbrojenými dvoma diaľkovo ovládanými vežami (na hornej a spodnej častu trupu) s dvojicou kanónov NR-23 v každej a dvojicou pevne inštalovaných kanónov rovnakého typu v nose. Továrenské skúšky boli ukončené v polovici roku 1948. Počas skúšok bola nameraná rýchlosť 872 km/hod vo výške 5000 m (0,75 M), praktický dostup (so zapnutím 3 motora) dosahoval 11500 m a dolet s nákladom 3000 kg 1545 km. V auguste 1948 bola pri prudkom klesaní z výšky 10000 m do výšky 7000 m nameraná rýchlosť až 920 km/hod, čo predstavuje M=0,9.


Ďalší vývoj bol zameraný na náhradu britských motorov ich sovietskym (licenčným) ekvivalentom (2 x RD-45F a 1 x RD-500). V marci 1948 bolo rozhodnuté o výrobe 10 ks prototypov s označením Tu-14 v Závode 23.
Štátne skúšky lietadla sa začali v auguste 1948 a trvali do mája roku 1949. Výsledky skúšok skonštatovali, že parametre lietadla zodpovedajú požiadavkám okrem doletu, ktorým bol o 190 km kratší. Pri skúškach boli zistené problémy s činnosťou palivovej sústavy, čsté poruchy motorov a ďalšie nedostatky, ktoré sa konštruktéri snažili priebežne odstraňovať. Napriek tomu záverečná správa nebola priaznivá - lietadlu absentoval rádionavigačný systém, možnosť bombardovania bez vizuálneho sledovania cieľa, odmrazovací systém na krídlach a chvostových plochách. Pancierová ochrana posádky (najmä zospodu) bola vyhodnotená ako nedostatočná a komisia mala výhrady aj k použitiu rôcznych typov motorov.


Po získaní výkonnejších motorov Klimov VK-1 boli začiatkom roka 1949 realizované úpravy, ktorých dôsledkom bola demontáž tretieho, trupového motora v prototypoch "Samoljot-79" (neskôr aj v 81) a zostávajúce prototypy Tu-14 mali byť využité pre uvažovanú prieskumnú variantu Tu-14R (nakoniec len prototyp "Samoljot-78"). Napriek tomu, že prototyp "81"už bol vybavený rádionavigačnými prostriedkami a umožňoval bombardovanie aj bez vizuálnej identifikácie cieľa (zariadenie PSBN-M / прибор слепого бомбометания и навигации - ПСБН-М), ale pre zvýšenei pčtov členov osádky na 5 ľudí (a niektorým ďalším dôvodom) bol projekt v máji 1949 zastavený (podľa niektorých zdrojov k dôvodom zastavenia projektu patril aj konkurenčný projek Il-28, iné zdroje zas dôvody pripisujú najmä nedostatku motorov VK-1). Ale už o 3 mesiace neskôr dostáva Tu-14 zelenú s cieľom vyrobiť prvých 5 sériových strojov do septembra 1950. V tomto období dostáva Tu-14 svoju finálnu podobu - miesto trupového motora sa objavuje zadné strelisko KDU-81 s optickým zameriavačom ASP-3P a hermetizovanou kabínou pre strelca-radistu. Zároveň boli demontované diaľkovo ovládané streliská. Posádka sa znížila na 3 ľudí. Okrem týchto zmien bol zväčšený priemer nosovej a centrálnej časti trupu, zadná časť lietadla bola predĺžená o 0,4 m, zväčšenie bombovnice umožnilo niesť aj nové bomby M-46. Lietadlo bolo vybavené novým bombardovacím zameriavačom OPB-6sr (ОПБ-6ср). Motory dostali novú kapotáž, ktorá uľahčovala obsluhe prístup.


Továrenské skúšky boli ukončené v januári 1950, no nasledujúce štátne skúšky odhalili zas celý rad nedostatkov (napr. chýbajúce katapultážne kreslá osádky, rozsah odmeru a námeru zadného streliska nespĺňa požiadavky letectva a pod.). Napriek uvedeným výsledkom (a vďaka letovým parametrom) komisia doporučila sériovú výrobu Tu-14 v bombardovacej a torpédonosnej verzii po odstránení zistených závad.


V lete 1950 bol prototyp v Závode 156 znova rekonštruovaný. Bola zmenená zadná časť lietadla, boli doplnené odmrazovacie zariadenia na krídla, chvostové plochy a do vstupu vzduchu k motorom. Stredná časť lietadla bola predĺžená o 0,43 m, čo znovu zväčšilo nákladový priestor. Lietadlo bolo tiež vybavené aerodynamickými brzdami.


Závrečné testy lietadla sa začali v októbri 1950 a boli ukončené v januári 1951. Lietadlo vo všeobecnosti vyhovelo požiadavkám letectva, okrem nižšej rýchlsoti a dostupu. No v porovnaní s konkurenčným Il-28 zaostávalo o 57 km/hod. v max. rýchlosti, o 1300 m v dostupe a rýchlosť stúpania bola 2 krát menšia. Tiež boli konštatované horšie vzletové a pristávacie charakteristiky. Aby zachránil projekt, obrátil sa Tupolev na námorné letectvo, kde vyzdvihol najmä priestrannú bombovnicu umožňujúcu prepravu a vypúšťanie torpéd z malých, aj veľkých výšok a tiež realizáciu leteckého mínovania. Uvedený lobbing (spolu s inštaláciou všetkých potrebných systémov na prepravu, odhod a zamierenia torpéd - napr. zameriavač PTN-50) mal nakoniec úspech a bolo rozhodnuté o sériovej výrobe v prospech námorníctva ako torpédonosné a mínovacie lietadlo určené na prevádzku z pevných vzletových plôch s dĺžkou minimálne 2500 m (v tom čase spĺňli uvedenú požiadavku len 4 letiská námorníctva). Rozhodnutie zároveň vylučovalo použitie lietadla ako frontového bombardéra z dôvodu potreby veľkej štartovacej a pristávacej dráhy. Rozhodnutie o sériovej výrobe (ako Tu-14T) a o dodávkach Tu-14 námornému letectvu bolo nakoniec podpísané v auguste 1951 a sériová výroba prebiehala v Závod 39 v Irkutsku.


Po rozhodnutí o znížení počtov motorov a presunutí ďalšej výroby zo Závodu 23 do Závodu 39 bol druhý vyrobený prototyp Tu-14 ("Samoljot-78") prepracovaný na prieskumnú verziu (Tu-89). Oproti Tu-14 nemal hermetizovanú centrálnu časť trupu. V tejto centrálnej časti boli umiestnené dva automatické fotoaparáty. Okrem týchto fotoaparátov bola ďalšia kamera umiestnená v bombovnici a tiež v chvostovej časti lietadla. Dolet Tu-14R sa predĺžil inštaláciou ďalších nádrží vo vnútri trupu. Sériová výroba Tu-14R sa nakoniec nezačala.


Tu-14 bol z výzbroje prvolíniových leteckých útvarov námorníctva postupne sťahovaný od roku 1957 do roku 1959 a v ďalšom období bolo niekoľko kusov využívaných len ako lietajúce laboratóriá.


Tu-14 bol v počte cca 50 ks exportovaný do Čínskej ľudovej republiky.



Zdroj: Tu-14 - v teni Il-28; Mirovaja Aviacija 212; DeAgostini Moskva 2013; ISSN 2071-1131
http://www.airwar.ru/enc/bomber/tu14.html
URL : https://www.valka.cz/Tupolev-Tu-14-kod-NATO-Bosum-t11002#502620 Verze : 0
foto
Tupolev Tu-14 [kód NATO: Bosum] -


URL : https://www.valka.cz/Tupolev-Tu-14-kod-NATO-Bosum-t11002#34007 Verze : 0
Tupolev Tu-14 Side view by Basil Zolotov
Tupolev Tu-14 [kód NATO: Bosum] - http://basilzolotov.com

http://basilzolotov.com
URL : https://www.valka.cz/Tupolev-Tu-14-kod-NATO-Bosum-t11002#370291 Verze : 1
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy


Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více