Morazán, Francisco

gen. José Francisco Morazán Quezada


*3.10.1792 Tegucigalpa, Honduras
+15.9.1842 San José, Costa Rica



Prezident Federálnej republiky Stredný Amerika /16.9.1830–16.9.1834/ a /14.2.1835–1.2.1839/


Hlava štátu El Salvador /11.7.1839–27.3.1840/

Hlava štátu Honduras /26.11.1827–28.7.1830/



Najvyšší šéf štátu Costa Rica /4.1842–11.9.1842/



José Francisco Morazán Quezada, sa narodil v Tegucigalpa, Honduras 3.10.1792, a už od malička bol človekom pevného charakteru a disciplíny.


Francisco Morazán svoje prvé štúdiá realizoval pod vedením kňaza Josého Antonio Murga a jeho ďalšie vzdelanie získal vlastnými silami. Pracoval v pisárni León Vásquez kde získal znalosti v oblasti práva a v knižnici vlastnými silami sa naučil čítať, písať a hovoriť francúzsky, ale taktiež tam študoval napoleónske vojny a ideály francúzskej revolúcie. Taktiež získal poznatky o vojne za nezávislosť Španielska ako aj o histórií Európy.


Keď sa stredná Amerika osamostatnila od Španielska, Morazán bol zamestnancom miestneho zastupiteľstva v Tegucigalpa ako asistent starostu Narciso Mayola, kde pracoval ako sekretár a získal znalosti z oblasti civilného práva, ako aj trestného práva. Okrem iného toto mu prinieslo poznatky o štruktúre a fungovaní administratívy provincie.


Keď oficiálne miesta v Guatemale prijali Zákon o nezávislosti Strednej Ameriky v roku 1821, správa bola prijatá s uspokojením v celom Hondurase. Ale čoskoro nato prišla myšlienka k pripojeniu sa k Mexickému Impériu.


Comayagua pomocou guvernéra intendanta Josého Tinoco de Contrerasa podporovala myšlienku pripojenia sa k Mexicu, ale miestne zastupiteľstvo v Tegucigalpe sa postavilo proti tomu. Guvernér intendant Tinoco sa rozhodol prijať opatrenia proti autoritám v Tegucigalpe, a táto situácia mala za následok zorganizovanie armády dobrovolníkov v Tegucigalpe, ako odpoveď na agresiu zo strany Tinoca.


V tom istom čase zároveň autority v Tegucigalpe požiadali o posily Generálneho kapitána Guatemaly, Gabino Gaínzu, ako aj z iných oblastí ako Olancho y Cantarranas a Texiguat. Počas tohto sa zapísal ako dobrovolník aj Francisco Morazán. Bol poverený ako veliteľ jednej z rôt z rozhodnutia veliteľov, ktorí organizovali milície.


Aj napriek tomuto odporu bola Tegucigalpa spolu s ostatkom strednej Ameriky pripojená k Mexickému Impériu Augustína de Iturbide 5.1.1822.


Následne 28.9.1824 bol Francisco Morazán menovaný generálnym sekretárom vlády svojho strýka, prvého šéfa štátu Honduras, Dionisia de Herreru. Tento post zastával až do roku 1826, kedy sa stal predsedom poradného zhromaždenia.


Jeho prvá bojová akcia nastala na haciende "La Maradiaga" roku 1827, kde sa postavil proti gen. Justovi Milla.


Francisco Morazán bol poverený ako poručík prvej roty, ktorý bola vyslaná do Comayagua v novembri 1821. V apríli 1822 bol poverený zabezpečením doprovodu kolóny, ktorá prevážala 132,000.00 pesos a 42 pohárov ortuti, pre pokladnicu.


Konštitučné zhromaždenie Guatemaly ho menuje mluvčím komisie, ktorá má za úlohu štúdiu členských štátov federácie, toto sa udialo roku 1832.


Vznik Federálnej republiky spojených provincií strednej Ameriky


Po udalostiach roku 1821 (vyhlásenie nezávislosti) a udalostiach s Mexickým Impériom, stredná amerika vyhlásila Spojené provincie Strednej Ameriky, ktoré sa skladali z Guatemaly, Hondurasu, El Salvadoru, Nikaragui a Kostariky.


Ústavný kongres sa zišiel v Guatemale, aby bol vypracovaný politický systém štátu a jeho inštitúcie. Každý Mal svoje predstavy o fungovaní štátu a o jeho systéme. Na jednej strane liberáli navrhovali systém federácie podobne ako USA s nezávislosťou jednotlivých štátov, pod jednou federálnou vládou, pričom konzervatívci navrhovali centralizovaný systém vlády, s centrálnymi inštitúciami a vládou.


Nakoniec vyhral model liberálov, ktorý mali na kongrese večšinu.


Francisco Morazán bol menovaný generálnym sekretárom vlády 25.9.1824. Následne 22.11.1824, bola schválená ústava a štát sa začal menovať Federálna republika stredná Amerika.


V súlade s novou ústavou bol zvolený nový federálny prezident za liberálnu stranu Manuel José Arce, ktorý sľúbil transformáciu ekonomiky a spoločnosti v krajine, ale veľmi skoro sa stretol so silným konzervatívnym odporom, ktorý disponoval vplyvom katolíckej cirkvy, enormným finančným potenciálom, ktorý mu nedovolil realizovať zamýšľané zmeny. Arce si bol tohto vedomý a preto nechal podieľať sa na vláde aj opozícií a to skoro vo všetkých oblastiach. Konzervatívci začali kontrolovať vládu.


Francisco Morazán podpísal prvú ústavu Hondurasu 11.12.1825 v Comayagua. V tom čase konzervatívci kontrolovali federálnu vládu Arceho a v strednej Amerike sa týmto začala občianska vojna, ktorá trvala až do roku 1829.


Hlava štátu Honduras


19.1.1827 na základe príkazu federálnej vlády Manuela José Arceho, plk. Justo Milla z Guatemaly spolu s 200 mužmi si zriaďuje základňu blízko mesta Comayagua, a odtialto 10.5.1827 začína vojenskú ofenzívu proti hlave štátu Honduras, Dionisiovi de Herrera.


Kapitán Francisco Morazán velí jednotkým Hondurasu a ubráni sa jednotkám plk. Milla, ale je zajatý v Ojojona. Justo Milla následne poráža hlavu štátu Honduras, zajíma ho a odosiela do Guatemaly, aby bol tam súdený a sám Milla preberá moc nad krajinou.


Morazánovi sa podaril útek a smeroval do Mexica, keď ho presvedčili, aby zobral velenie malej ozbrojenej skupiny vytvorenej v meste León, Nicaragua, s cieľom oslobodiť Honduras.


Francisco Morazán toto príma ako výzvu a s touto skupinou sa postaví proti jednotkám Justo Millu, 11.11.1827 blízko dediny Sabana Grande. Tu dosahuje skvelého víťazstva počas bitvy "Batalla de La Trinidad". Povzbudený týmto výsledkom so svojimi mužmi tiahne na Comayaguau, kde triumfálne vstupuje 26.11.1827 a preberá vládu ako Hlava štátu Honduras z rúk Josého Eusebio Bustamanteho. Tieto jeho úspechy ho postavili do čela stredoamerických liberálov.


V roku 1831, ako hlava štátu Honduras, založil v Tegucigalpa prvú vojenskú školu pod vedením plk. Narciso Beníteza kde ukončili svoje štúdiá viacerý budúci generáli ako napríklad gen. José Santos Guardiola a Francisco Ferrera, ktorý sa v budúcnosti stali prezidentmi republiky.


Z toho dôvodu dostáva volania o pomoc z El Salvadoru, ktorý je okupovaný vojskom na príkaz prezidenta Manuela José Arceho ktorý tam vyslal armádu aby chránila územné a majetkové záujmy konzervatívcov zo Salvadoru.

zdroj:
es.wikipedia.org
www.tribunahispanausa.com
www.biografiasyvidas.com
www.se.gob.hn

URL : https://www.valka.cz/Morazan-Francisco-t86216#319257 Verze : 0
Oslobodenie El Salvadoru


30.6.1828 Morazán odovzdáva moc v Hondurase Diegovi Vigil a pripravuje sa na vojenskú kampaň v Texiguat, kde pripravoval honduraských, salvadorských a Nikaraguiských dobrovolníkov a sám Morazán pomenúva tieto milície Armáda ochraňujúca zákon "Ejército Protector de la Ley". Táto armáda bola zložená z malých skupín a každý mal svoje vlastné zbrane a výbavu.


Morazán sa vydal smerom do El Salvadoru s približne 600 mužmi, a stretáva sa v bitve 6.7.1828 s jednotkami Vicente Domíngueza a tieto v bitve "El Gualcho" poráža.


Gen. Manuel Arzú ktorý kontroloval San Salvador sa domnieval, že Morazán bude chcieť dobiť San Miguel a vysiela posily, ale tieto nepredstavovali žiaden odpor pre jednotky Morazána a tak dobíja San Miguel 10.7.1828. Tu aby mohol vyplatiť svoje jednotky zavádza daň pre obchodníkov a podnikateľov.


V San Miguel, nejaký čas bojoval proti viacerým federálnym jednotkám vyslaným zo San Salvadoru a keď porazil poslednú z týchto jednotiek, vydal sa smerom Cojutepeque a následne do San Salvadoru, kam triumfálne vstúpil ako osloboditeľ v októbri 1828.


V San Salvador Morazán požiadal miestnu vládu o posily pre jeho vojsko, ale získal ako podporu iba 2.000 mužov a s týmito a s jeho jednotkami 9.10.1828 dobil Ahuachapán, a od tohto momentu je oslobodený Salvador od federálnych jednotiek, a Morazán začal pripravovať svoje jednotky k dobitiu územia Guatemaly.

Výprava do Guatemaly



V januári 1829 vysiela Morazán svoje prvé jednotky do Guatemaly. Čoskoro potom do jeho jednotky vstupujú viacerý obyvatelia Guatemaly, Morazán týchto víta a týmto revitalizuje svoje jednotky.


6.3.1829, sa stretol s federálnymi jednotkymi v San Miguelito. Nasledovné víťazstvo dosiahol 15.3.1829 proti jednotkám Mariano Beltranena y Aycinenu v bitve "Las Charcas". Čoskoro potom vyzval vla´du a začal vyjednávať o vzdaní sa Guatemaly, ale tieto jednania stroskotali a Morazán vyrazil smerom k hlavnému mestu Guatemala.


Po príchode do mesta Guatemala Morazán utrpel malú porážku, keď vojenské jednotky konzervatívcov napadli jeho jednotky. Ale Morazán preskupil jednotky a veľmi rýchlo zlomil tento slabý odpor.


13.4.1829 Morazán ukončil dobíjanie mesta a triumfálne vstupuje doň, prićom zajíma vśetkých konzervatívnych vládcov : viceprezidenta Mariano Beltranena y Llano, ako aj Najvyššieho politického šéfa štátu Guatemala Mariano de Aycinenu a ich spolupracovníkov. Následne ich posiela do exilu preč z krajiny.


Ako súčasť jeho boja proti konzervativizmu oslobodil Guatemalu aj od cirkevného vplyvu katolíckej cirkvy. Medzi opatrenia ktoré prijal boli:


• Vypovedanie arcibiskupa Ramóna Casausa a františkánskych a dominikánskych kňazov z krajiny
• Konfiškácia majetku cirkvy štátom
• Zrušenie cirkevných daní a desiatkov
• Zaručenie slobody vyznaia
• Legalizácia rozvodu
• Konfiškácia nehnuteľného majetku štátom
• Vypovedanie kňazov nerešpektujúcich zákon


Toto výťazstvo nad konzervatívnou vládou ukončilo občiansku vojnu v strednej Amerike a začala sa vláda liberálov nad regiónom.


José Francisco Barrundia y Cepeda nastúpil na post dočasného prezidenta Federálnej republiky a Morazán sa stal tranzitórnym guvernérom teritória Guatemaly.


Čoskoro po zavedení ústavy v roku 1824 a po začlenení sa do federácie, stredná amerika si nebol istá správnosťou tohto rozhodnutia.

Francisco Morazán vládol v tejto dobe a jeho úlohou bolo zjednocovať úniu a s krátiacimi sa zdrojmi federácie, ktorá bola vyčerpávaná neustálymi bojmi medzi konzervatívcami a liberálmi. Ale aj napriek tomu sa mu podarilo udržiavať region po desať rokov, ale nakoniec, aj tak prevážili záujmy miestnej oligarchie a katolíckej cirkvy nad záujmami ľudu.


Po víťazstve vo voľbách roku 1829 Morazán prebral post federálneho prezidenta, pričom sa pokúša zrekonštruovať autoritu federálnej vlády a zaviesť niektoré liberálne reformy.


Liberálne reformy


Jeho úmyslom bolo implementovať do strednej Ameriky myšlienky osvietenctva a pokroku. Chcel premeniť stredoamerický národ na národ pokroku a napredovania z národu koloniálneho a zaostalého. Bol presvedčený že iba systém vlády podobný USA alebo Anglicku môže zmeniť zaostalosť regiónu.


V Guatemale Najvyšší politický šéf Mariano Gálvez začal s pokrokovými reformami. Niektoré s týchto reforiem ktoré sa diali z veľkou podporou Morazána mali odozvu aj v Hondurase, ale najviac v El Salvadore a v Nikaragui, kde liberalizmus mal veľkú podporu medzi ľudom, ale liberáli sa tu cítili frustrovaný postojom opozície.


V Kostarike liberáli vládli nepretržite od roku 1823 a z tohto dôvodu tu mali dobrú živnú pôdu pre svoje zavedenie.


Reformy federálnej vlády vyľakali konztervatívcov do takej miery, že neváhali vyhlásiť vojnu prezidentovi. Zatiaľ čo sa diali reformy po celej strednej Amerike, konzervatívci a katolícka cirkev videli toto ako ohrozenie ich záujmov.


Morazán vyhlasuje oddelenie cirkvy od štátu, slobodu vierovyznania a program masového vzdelávania. Toto všetko bolo proti záujmom kléru, ktorý chceli aby obyvatelia boli bez vzdelania , majetku a pozemkov a aby poslušne plnili cirkevné nariadenia a platili daň a desiatky.


Toto všetko spravilo z katolíckej cirkvy veľmi silného nepriateľa a navyše Guatemalská diecéza bola najbohatšia, nakoľko sa tu zožínalo najviac produktov a platili največšie desiatky (ktoré prezident rýchlo zrušil)a preto tu bola opozícia a odpor najsilnejší.


Rebélie v členských štátoch federácie


Opozícia proti Morazánovi začala prinášať svoje ovocie v roku 1830, kedy sa stretli proti sebe liberáli z Leónu proti konzervatívcom z Granady a aby Morazán vyriešil situáciu menoval šéfom štátu Dionisia de Herreru (Exprezidenta Hondurasu).


Dionisio Herrera mohol vládnuť bez večších problémov a uzmieriť situáciu, ale zanechal moc v roku 1833 a konflikt týchto dvoch skupín začal pokračovať.


V Kostarike bola situácia odlišná, krajina začala sa vzmáhať vďaka exportu tabaku a následne kávy a táto prosperita ako aj geografická vzdialenosť od konfliktov na severe ju uchránili od tejto nákazy. Obyvatelia neustále vyzývali k reforme federálnej ústavy z roku 1824 ale na toto nemali nijakú odozvu. Kostarika a Nikaragua boli jediné dva štáty ktoré ratifikiovali ústavu z 1835, ale táto nebola platná, lebo bolo potrebné ju ratifikovať minimálne ešte jedným zo štátov únie.


V tomto čase Hlava štátu El Salvador José María Cornejo sa rozhodol deklarovať svoju krajinu nezávislú od federácie, Morazán bol prinútený k vykonaniu invázie a 28.2.1832 napadol územie.


Následne v bitve “Jocoro″, gen. Morazán víťazí nad jednotkami Corneja a následne postupuje do San Salvadoru, kde zajíma Corneja 28.3.1832. Následne so súhlasom zasadnutia menuje svojho spojenca Mariano Prada ako novú hlavu štátu El Salvador a ako viceprezidenta Joaquína de San Martína.


Po týchto udalostiach sa uskutočnili nové voľby za federálneho prezidenta, z ktorých vzišiel víťazne José Cecilio del Valle, ale tento umiera skôr ako sa ujíma tohto úradu. Na jeho miesto kongres znovu zvolí gen. Morazána.


Roku 1834; El Salvador znovu povstal a Mariano Prado musel zanechať moc a odovzdať ju a Joaquínovi de San Martín, ktorý ihneď deklaruje odtrhnutie krajiny od únie. Morazán znovu vyráža do Salvadoru. Aby vyriešil situáciu Morazán presunul vládu a hlavné mesto do San Salvadoru 7.2.1834.


V roku 1836 Nová Granada (Colombia) sa zmocnila dôležitého stredoamerického regiónu Bocas del Toro a to bez toho aby federálne autority proti tomu protestovali. V roku 1937 bola situácia v strednej Amerike neudržateľná a do toho ešte aj prišla epidémia cholery, ktorá paralyzovala obchod a priniesla finančnú krízu.


Tohto využili konzervatívne sily v Guatemale, kde spropagovali správu o tom, že vodu otrávil prezident Gálvez a toto malo veľký dopad v krajine.


Táto správa ako aj projekt prezidenta na cudziu kolonizáciu niektorých regiónov a vyššie dane mali za následok povstanie v Santa Rosa de Mita na východe Guatemaly. Z tohto povstanie vzišiel silný protivník Rafael Carrera y Turcios. Od tohto momentu analfabet, chovateľ prasiat, nevzdelanec ale charizmatický Carrera sa premenil na vodcu konzervatívnych síl a nočnú moru Morazána.


Vláda Mariana Gálveza bol blízko tomu, aby bol jeho prvou obeťou, videl že je nemožné zastaviť túto rebéliu. Jeho vláda nemala prostriedky na boj s rebelmi v horách a vláda Gálveza sa chýlila ku koncu ako aj federácia. Zúfalý Gálvez žiada Morazána o pomoc. Ale toto volanie prichádza neskoro. Keď federálne jednotky napadnú Guatemalu, Gálvez už ušiel do Mexica.


Gen. Morazán odišiel zo Santa Ana 9.3.1838 spolu s 1.300 mužmi. Keď dobíja mesto Guatemala vládcovia mesta mu ponúkajú moc v krajine, čo Morazán odmieta, nakoľko by ho to zmenilo na diktátora čo by bolo v nesúlade s jeho liberálnym myslením.


Následne vyzýva Carreru aby zložil zbrane, čo on odmieta.


V tomto čase Nikaragua vyhlasuje nezávislosť 30.4.1838 a federálny kongres udeľuje štátom právo samo administrácie a sám kongres sa rozpúšťa a ukončuje svoju činnosť.


Koncom roku sa Morazánove jednotky stretnú s Carrerovími a obidva krát úspešne. Ale vodca rebélie vždy uniká.


Vo februári 1839 jednotky prenasledujú Carreru do Salvadoru, ale tento stále uniká, ale mandát Morazána ako federálneho prezidenta sa končí a federálny kongres je rozpustený a nemôžu sa konať nové prezidentské voľby a týmto sa končí aj federácia.



zdroj:
es.wikipedia.org
www.tribunahispanausa.com
www.biografiasyvidas.com
www.se.gob.hn
URL : https://www.valka.cz/Morazan-Francisco-t86216#319262 Verze : 0
Hlava štátu El Salvador


Konzervatívci sa roku 1839 znovu dostali k moci v Guatemale a Morazán nemal žiadnu právnu základňu, aby tomuto zabránil


Prvým kto začal v týchto časoch otvorene vystupovať proti Morazánovi bol honduraský gen. Francisco Ferrera, 6.4.1839 sa jeho jednotky postavili proti jednotkám Morazána v bitve Espíritu Santo, ale Morazán ako skvelý vojvodca znovu zvíťazil.


Francisco Morazán po konci federácie nemal politickú moc, ale nakrátko sa stal zvolenou hlavou štátu El Salvador. Tohto postu sa ujal 11.7.1839.


Morazán sa zmenil na stelesnenie federácie a bol jedným z autorov ústavy a preto jeho nepriatelia chceli aby bol na čele malého Salvadoru a prisľúbili čo najrýchlejšie zničiť ho. Z tohto dôvodu 24.7.1839 Nikaragua a Guatemala deklarovali spojenectvo proti vláde Salvadoru.


Guatemalský líder, Morazánov starý nepriateľ, 24.8.1839 Rafael Carrera y Turcios vyzval Salvadorských obyvateľov k odporu proti Morazánovi, ale toto našlo iba malú odozvu.


Nepriatelia Morazána zozbierali jednotky z Hondurasu a Nikaragui a 25.9.1839 napadli Salvador. Tieto jednotky sa stretli s Morazánovými v bitve pri San Pedro Perulapán a Morazán potreboval iba 600 mužov aby porazil 2000 mužov pod velením gen. Francisca Ferrera, Nicolása de Espinosa a Manuela Quijano y García.


Po týchto udalostiach sa Morazán postavil proti Carrerovi 18.3.1840, pričom malá armáda pod velením Morazána postúpila až do Guatemaly ale tam zistil že to vlastne bola pasca pripravená Carrerom a bol obkľúčený vojskom o sile 5.000 mužov, pričom jeho jednotky boli zničené a Morazán musel utiecť do Salvadoru kam prichádza 27.3.1840 a odovzdáva najvyšší štátny post do rúk Josého Antonia Canas, pričom prehlasuje, že nechce viac vytvárať problémy pre salvadorský ľud.


4.4.1840 zasadnutie vznešených Salvadoru prikazuje Morazánovi odísť z krajiny.


Exil


Francisco Morazán sa následne vydáva smerom do Kostariky 8.4.1840, kde nežiada o politický azyl pre seba ale pre svojich 23 dôstojníkov a je im aj tento udelený.


On odchádza do Panamy do mesta David, kde 16.7.1840 spíše manifest “Manifiesto de David″v ktorom vyjadruje svoje úvahy o regióne a svojich nepriateľoch, zvlášť o Carrerovi o ktorom píše že je to brutálny človek, primitív, divoch a fanatik.


Zatiaľ čo pobýval v meste David viacerý členovia Kostarickej opozície ho žiadali o pomoc proti vláde Braulia Carrillo ktorý sa podľa ich slov zmenil na diktátora ktorý porušuje práva ako aj slobody ľudu. Carrillo sa o tomto dozvedel a požiadal Novú Granadu (Columbiu) aby úrady zajali a vypovedali z krajiny Morazána.


Morazán Quezada opúšťa krajinu a vydáva sa do Peru. V lime sa znovu stretáva s gen. Pedrom Bermúdez a Josém Rufino Echenique bývalými spolubojovníkmi.


V Perú dostáva ponuku od veliteľa Agustína Gamarra veliť jednej peruánskej divízii, ale Morazán toto s vďakou odmieta.


V roku 1841 angličania začali vstupovať na teritórium La Mosquitia medzi Hondurasom a Nikaraguou a z tohto dôvodu Morazán cíti morálnu povinnosť vrátiť sa. Z tohto dôvodu požiada o finančnú pomoc od gen. Bermúdeza a následne odchádza so skupinou jemu verných dôstojníkov smerom do Salvadoru. Konflikt sa nakoniec vyrieši diplomaticky.


V Salvadore Morazán prejde San Salvador, San Miguel, Acajutla, a ďalšie miesta, aby získal dostatok dobrovolníkov pre chystaný boj. Tentokrát je jeho cieľom poraziť hlavu štátu Kostarika Braulia Carrillo ktorý sa zmenil 8.3.1841 na diktátora, tým že vydal dekrét o jeho doživotnej vláde v Kostarike. Toto znovu otvorilo dvere na scénu Morazánovi. Ihneď po zostavení svojej armády získava ostrov Martín Pérez a s pomocou gen. Josého Trinidad Cabanas medzi inými reorganizuje svoje vojsko a s 5 loďami a 500 mužmi vyráža do Kostariky.


Najvyšší šéf Kostariky


Morazán a jeho jednotky dorazili ku Kostarickému pobrežiu 7.4.1842. 9.4.1842 sa Morazán obrátil ku Kostarickému ľudu s vyhlásením s tým že ich oslobodí od diktatúry, aj keby ho to malo stáť život.

Keď hlava štátu Kostarika, Braulio Carrillo sa o tomto dozvedel, pokúsil sa zabrániť jednotkám Morazána aby pokračovali po území a vyslal proti nemu vojsko pod velením gen. Vicente Villasenora. Morazán svojou charizmou a postojom presvedčil Villasenora aby zradil Carilla a pridal sa k Morazánovi. Toto bolo spečatené podpisom dohody Pacto del Jocote, kde sa píše, že sa neuznáva súčasná vláda a jej inštitúcie.


12.4.1842, Francisco Morazán triumfálne vstupuje do Alajuela a následne do Heredia kde je oslavovaný ako osloboditeľ Kostariky. 14.4.1842 vstupuje do San José a preberá moc v krajine.


Následne zvoláva ústavný kongres a dáva do platnosti Zákon o slobodnom štáte Kostarika z roku 1825 a ruší zákony a nariadenia z dôb Carilla. Následne zavádza povinnú vojenskú službu, zavádza nové dane a vytvára koléguim San Luis Gonzaga v Cartago, prvé koléguim na území krajiny.


Jeho úmyslom je znovuzrodenie federácie a tak proklamuje Kostariku časť Federálnej republiky strednej ameriky. Ale v septembri 1842 stráca podporu svojim plánom.


Ale Rafael Carrera diktátor a vládca Guatemaly a tamojší konzervatívci sústavne hrozili proti okolitým štátom. Carrera spolu s vládami El Salvadoru, Hondurasu a Nikaragui podpísali Guatemalský pakt s cieľom zničiť vládu Kostariky.


Na druhej strane existovali isté cítenia proti Morazánovi v samotnej Kostarike, z dôvodu niektorých deliktov ktorých sa dopustili príslušníci jeho jednotiek, aj kvôli povinnej službe v armáde, ako aj kôli tvrdým rozsudkom smrti (kde bol popravený medzi inými Manuel Ángel Molina Bedoya, syn jedného z vodcov hnutia za nezávislosť Pedro Molina Mazariegos) a taktiež tu bola neustála hrozba útoku z Nikaragui.


Morazánovým problémom bolo že chcel znovuzrodiť federáciu, počnúc Kostarikou ako prvým zo štátov, obyvateľstvo síce podporovalo myšlienku, ale neprialo si viac boje s ostatnými štátmi, ktoré boli proti Morazánovi.


Normálne vždy na jeho strane stáli liberáli a protiklerikáli, ale v Kostarike sa udialo opačne, liberáli zo San José boli jeho veľkými oponentmi a jeho podporovatelia boli z radov cirkvy a bohaté konzervatívne rodiny.


Jeho največším podporovateľom bol presbyter s Cartago José Francisco de Peralta y López del Corral, ktorý bol zvolený za predsedu ústavného zhromaždenia.


11.9.1842 v Alajuela a v San José (obe mestá s liberálnou večšinou), povstalo obyvateľstvo proti Morazánovi a vláde, v čele tohto povstania stál gen. Antonio Pinto Soares plk. Florentino Alfaro Zamora.


Hnutie odporu začalo byť podporované širokými vrstvami obyvateľstva a rozšírilo sa. Povstalci zaútočili na sídlo kde sa nachádzal Morazán ale tomu sa podarilo prebyť a smeroval do Cartaga. Lenže hnutie naberalo na sile a rozšírilo sa aj tam a Morazán požiadal o pomoc svojho domnelého priateľa Pedro Mayorga y González de Villalón, ale tento ho zradil, a vydal Morazána spolu s gen. Vicente Villasenor, Cabanas, Saravia a ďalších nepriateľovi.


Následne bol vykonaný súd s nimi bez možnosti ich obhajoby a boli odsúdení k smrti. Následne boli odvedený na miesto popravy, kde sa dnes nachádza centrálny park v San José. Iróniou osudu bolo, že sa písal 15.september 1842, deň nezávislosti strednej Ameriky.


Poprava bola vykonaná o 17,30 hod. Morazánove posledné slová povedal gen. Villaseňorovi, ktorý sa nachádzal vedľa neho: “Drahý priateľ, budúcnosť nám spraví spravodlivosť“.


Sám požiadal aby mohol dať povel k svojej poprave, ale prvá dávka striel popravčej čaty neukončila jeho život, až druhá dávka striel.


José Martí o ňom povedal, že to bol muž silného ducha, skvelý stratég, rečník, skutočný štátnik, jedinečný človek svojo druhu akého stredná amerika mala.


Po poprave boli ostatky gen. Morazána a Villasenora pochované na cintoríne v San José až do roku 1848, kedy prezident José María Castro Madriz, v súlade so želaním Morazána preniesli jeho telo do Salvadoru.

Roku 1863 boli jeho ostatky znevážené jednotkami Rafaela Carreru, na jeho príkaz, ktorý ako prezident Guatemaly dobyl San Salvador. Tento čin mal za následok pád vlády Gerardo Barriosa.


Bol po čase pochovaný na cintoríne slávnych v San Salvador, kde jeho ostatky odpočívajú dodnes.


14.3.1887 Národné zhromaždenie Republiky El Salvador zmenilo názov departmánu „Gotera“ na „Morazán“.


15.11.1887 Tocoy Tzimá zmenilo na základe ustanovenia národného zhromaždenia Guatemaly názov na „Morazán“


15.3.1882 bola odhalená jeho socha v San Salvadore a toho istého roku Tegucigalpa Honduras a 1942 v Managua, Nikaragui.


5.11. 1946 je založený prístav Morazán v Nikaragui.


Morazánov Odkaz


Jeho odkazom je sen o veľkej krajine, ktorý je prítomný v každej z krajín ktoré tvorili súčasť Federálnej republiky Strednej Ameriky.


Zástava Hondurasu, jej 5 hviezd reprezentuje každý jeden z bývalých federálnych štátov. Najvyššie vyznamenanie ktoré je udeľované stredoamerickým zhromaždením zaslúžilým občanom má názov :"Francisco Morazán en Grado de Gran Cruz" Rôzne námestia, školy, ulice, inštitúcie v Guatemale, Nikaragui, Salvadore, Kostarike, Hondurase nesú dnes jeho meno. Jeho hrdinstvo a neúnavný boj sú známe po celom svete a jeho sochy sú napríklad aj v Španielsku,, Chile, USA.




zdroj:
es.wikipedia.org
quicktriptours.com
www.tribunahispanausa.com
www.biografiasyvidas.com
www.se.gob.hn

Morazán, Francisco - Morazanov park v San Jore Costa Rica

Morazanov park v San Jore Costa Rica
Morazán, Francisco - Plaza Morazan San Salvador

Plaza Morazan San Salvador
URL : https://www.valka.cz/Morazan-Francisco-t86216#319444 Verze : 0
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více