Koloman
Koloman sa narodil okolo roku 1070. Jeho otec bol uhorský kráľ Gejza I. a matka kňažná Žofia. O jeho mladosti sa nezachovali takmer žiadne správy. Aj okolo jeho nástupu na uhorský trón je mnoho nejasností. Existuje viacero teórií ako k tomu došlo. Väčšina historikov sa prikláňa k tejto:
Kolomanov predchodca kráľ Ladislav I. Svätý nezanechal po sebe mužského potomka. A preto presadzoval, aby sa uhorským kráľom stal Almoš, mladší syn jeho brata Gejzu I. Lenže prvorodeným synom Gejzu bol práve Koloman. Jemu však Gejza predurčil cirkevnú kariéru. Toto duchovné zameranie Kolomana vylučovalo jeho prípadnú kandidatúru na trón. Koloman pravdepodobne bol aj biskupom. Dokonca posledné roky Ladislavovej vlády strávil Koloman v poľskom exile. Ladislav zomrel 29. júla 1095 a Koloman bol korunovaný až na jar 1096. Dá sa predpokladať, že medzi Almošom a Kolomanom vypukol spor o kráľovskú korunu. Z najväčšou pravdepodobnosťou sa bratia stretli aj na bojovom poli. A zrejme Koloman aj s poľskou pomocou svojho brata porazil. Kolomanovo víťazstvo nebolo absolútne, pretože po ich strete prišlo akési kompromisné riešenie. Koloman získal korunu a Almoš sa stal údelným správcom Nitrianskeho a Biharského kniežactva, ale musel sa vzdať chorvátskeho trónu, na ktorý ho ustanovil ešte kráľ Ladislav. Ne je však vylúčené, že za kráľa mohol byť vyhlásený aj Almoš, a po porážke sa vzdal trónu. Ďalším dôvodom, prečo bol Koloman až tak neskoro korunovaný je skutočnosť, že ho pápež musel prepustiť z kňazského stavu. Toto sú však len dohady historikov, pretože sa nezachovali žiadne písomné správy z tohto obdobia a aj neskorší kronikári o týchto udalostiach mlčia.
Po týchto predpokladaných udalostiach sa objavil na obzore prvý vážny problém, na uhorských hraniciach zastali križiaci putujúcich do Svätej zeme. Ako prvý prešli Uhorskom oddieli Petra Bezzemka a to relatívne pokojne. Až tesne pred južnými hranicami sa dostali do konfliktu s miestnym obyvateľstvom. Následne krajinou prechádzali väčšie či menšie oddiely zle vyzbrojených a organizovaných križiakov. Tý dokonca šest týždňov obliehali hrad Mošoň (Moson). Koloman osobne velil obrancom a podarilo sa mu križiacke vojsko poraziť. Po týchto udalostiach sa na uhorských hraniciach objavila dobre vyzbrojená armáda Godefroia z Boulionu. Kráľ videl, čo mu v jeho kráľovstve spôsobili malé skupinky križiakov a preto sa obával vpustiť na svoje územie dobre organizovanú armádu. Po dlhých diplomatických rokovaniach Koloman súhlasil s prechodom križiakov cez Uhorsko. Osobne, teda aj so svojou armádou, Godefroia z Boulionu doprevádzal. A aj preto križiaci tento raz prešli cez Uhorsko pokojne. V čase vlády Kolomana prebiehal v Európe spor o „investitúru“ a aj Koloman sa musel prikloniť na jednu zo sporných strán. Vybral si pápežskú, pravdepodobne preto, že aj on bol pred korunováciou kňazom a mal klerické vzdelanie.
V roku 1098 znova prepukol spor medzi kráľom a jeho bratom Almošom. Obidvaja zhromaždili vojsko a vydali sa proti sebe. Lenže uhorský veľmoži odmietli proti sebe bojovať a tak sa museli bratia zmieriť. Po tejto krátkej epizóde sa Koloman mohol plne venovať zahraničnej politike. Po tom čo sa Almoš zriekol vlády v Chorvátsku začala moc Uhorska v tejto krajine upadať, vlády sa zmocnil domáci veľmož Peter Švačič. Kolomanovi sa podarilo pokoriť ho. Nepokračoval však v ďalších výbojoch. Obrátil svoju pozornosť na Kyjevskú Rus. Na žiadosť kyjevského veľkokniežaťa Sviatopolka II. v máji 1099 obľahol jeho protivníkov na hrade Przemyšl. Tí si prizvali na pomoc Kumánov, ktorí uhorské vojsko rozprášili. V tom istom roku uzavrel Koloman spojenectvo s českým kniežaťom Břetislavom II. Břetislav požiadal ostrihomského biskupa, aby mu vysvätil kňazov, medzi ktorými bol aj český stredoveký kronikár Kosmas.
Na prelome storočí sa začala zahranično-politická situácia obracať proti Kolomanovi. Uhorská účasť v Chorvátsku bola tŕňom v oko Benátok a Byzancie. Koloman v spore pápeža a rímsko-nemeckého cisára stál na pápežskej strane a preto sa cisár postavil na stranu jeho brata Almoša. Takisto nové české knieža Bořivoj II. ako vazal Henricha IV podporoval kráľovho brata. A po sobáši Almoša s dcérou veľkokniežaťa Sviatopolka, stratil Koloman nie len jeho podporu, ale aj podporu poľského kniežaťa Boleslava III. Krivoústeho, ktorý bol Sviatopolkovím zaťom. Teda kráľ bol ohrozený z každej strany. Nehovoriac o tom, že ho začali opúšťať aj jeho veľmoži, ktorí sa postavili na stranu jeho brata. Kolomanovi sa podarilo dostať aj z tejto zložitej situácie. Po smrti benátskeho dóžu, kráľ obsadil celé Chorvátsko a dal sa korunovať za chorvátskeho kráľa. Koloman predpokladal, že Byzancia proti nemu podnikne vojenské kroky, ale opak bol pravdou. Byzanský cisár Alexios I. Komnénos požiadal, pre svojho syna Jána, o ruku Kolomanovu neter Pirošku. S čím Koloman súhlasil. Piroška, ale už pod menom Irena, sa neskôr stala byzanskou cisárovnou. Tým sa Kolomanovi otvorila cesta na Balkán. Postupne ovládol dalmátske mesta a ostrovy a prijal titul kráľ Chorvátska a Dalmácie. Ďalšie možné spojenectvo sa črtalo po sobáši Kolomana a Eufémie, dcéry Vladimíra Monomacha budúceho kyjevskoruského veľkokniežaťa. Lenže krátko po sobáši Koloman svoju manželku pristihol pri nevere a poslal ju späť do Kyjeva. Tam Eufémia porodila údajného Kolomanovho syna Borisa, ktorý sa po Kolomanovej smrti pokúšal o uhorskú korunu.
Almoš využíval každú príležitosť rebelovať proti kráľovi. Keď Koloman v roku 1105 vyhlásil svojho syna Štefana II. za spoluvládcu, urazený brat požiadal svojho švagra Boleslava III. Krivoústeho o vojenskú pomoc a s poľskými oddielmi vpadol do Uhorska. Bol však porazený, a na znak pokory voči kráľovi sa vydal na púť do Svätej zeme. Koloman ho zbavil údelných kniežactiev Nitrianska a Biharska. Zabezpečil mu však prostriedky na primeranú existenciu. To Almošovi nestačilo a požiadal Henricha IV. o pomoc. Ten obľahol bratislavský hrad a jeho spojenec české knieža Svatopluk pustošil Považie. Kolomanovi sa podarilo votrelcov odraziť. Almoš naďalej pokúšal bratovu trpezlivosť a keď sa v roku 1115 prezradilo pripravované sprisahanie, dal Koloman brata oslepiť.
Koloman zomrel 3. februára 1116.
Kráľ mal dve manželky, prvou bola nemenovaná dcéra sicílsko-normanského grófa Rogera I. S ňou mal tri deti Žofiu, Štefana, ktorý sa stal uhorským kráľom ako Štefan II. a Ladislava. S druhou manželkou Eufémiou mal údajne syna Borisa.
Koloman bol na svoju dobu veľmi vzdelaný. Patril k mimoriadnym osobnostiam Arpádovcov. O jeho vzdelaní a múdrosti hovorí aj jeden z mnohých článkov jeho zákonníka: „Strigy, keďže neexistujú, nech nie sú súdené.“ Čo by na to povedala Svätá Inkvizícia, ktorá vznikla o pár storočí po Kolomanovej smrti?!
Kolomanov predchodca kráľ Ladislav I. Svätý nezanechal po sebe mužského potomka. A preto presadzoval, aby sa uhorským kráľom stal Almoš, mladší syn jeho brata Gejzu I. Lenže prvorodeným synom Gejzu bol práve Koloman. Jemu však Gejza predurčil cirkevnú kariéru. Toto duchovné zameranie Kolomana vylučovalo jeho prípadnú kandidatúru na trón. Koloman pravdepodobne bol aj biskupom. Dokonca posledné roky Ladislavovej vlády strávil Koloman v poľskom exile. Ladislav zomrel 29. júla 1095 a Koloman bol korunovaný až na jar 1096. Dá sa predpokladať, že medzi Almošom a Kolomanom vypukol spor o kráľovskú korunu. Z najväčšou pravdepodobnosťou sa bratia stretli aj na bojovom poli. A zrejme Koloman aj s poľskou pomocou svojho brata porazil. Kolomanovo víťazstvo nebolo absolútne, pretože po ich strete prišlo akési kompromisné riešenie. Koloman získal korunu a Almoš sa stal údelným správcom Nitrianskeho a Biharského kniežactva, ale musel sa vzdať chorvátskeho trónu, na ktorý ho ustanovil ešte kráľ Ladislav. Ne je však vylúčené, že za kráľa mohol byť vyhlásený aj Almoš, a po porážke sa vzdal trónu. Ďalším dôvodom, prečo bol Koloman až tak neskoro korunovaný je skutočnosť, že ho pápež musel prepustiť z kňazského stavu. Toto sú však len dohady historikov, pretože sa nezachovali žiadne písomné správy z tohto obdobia a aj neskorší kronikári o týchto udalostiach mlčia.
Po týchto predpokladaných udalostiach sa objavil na obzore prvý vážny problém, na uhorských hraniciach zastali križiaci putujúcich do Svätej zeme. Ako prvý prešli Uhorskom oddieli Petra Bezzemka a to relatívne pokojne. Až tesne pred južnými hranicami sa dostali do konfliktu s miestnym obyvateľstvom. Následne krajinou prechádzali väčšie či menšie oddiely zle vyzbrojených a organizovaných križiakov. Tý dokonca šest týždňov obliehali hrad Mošoň (Moson). Koloman osobne velil obrancom a podarilo sa mu križiacke vojsko poraziť. Po týchto udalostiach sa na uhorských hraniciach objavila dobre vyzbrojená armáda Godefroia z Boulionu. Kráľ videl, čo mu v jeho kráľovstve spôsobili malé skupinky križiakov a preto sa obával vpustiť na svoje územie dobre organizovanú armádu. Po dlhých diplomatických rokovaniach Koloman súhlasil s prechodom križiakov cez Uhorsko. Osobne, teda aj so svojou armádou, Godefroia z Boulionu doprevádzal. A aj preto križiaci tento raz prešli cez Uhorsko pokojne. V čase vlády Kolomana prebiehal v Európe spor o „investitúru“ a aj Koloman sa musel prikloniť na jednu zo sporných strán. Vybral si pápežskú, pravdepodobne preto, že aj on bol pred korunováciou kňazom a mal klerické vzdelanie.
V roku 1098 znova prepukol spor medzi kráľom a jeho bratom Almošom. Obidvaja zhromaždili vojsko a vydali sa proti sebe. Lenže uhorský veľmoži odmietli proti sebe bojovať a tak sa museli bratia zmieriť. Po tejto krátkej epizóde sa Koloman mohol plne venovať zahraničnej politike. Po tom čo sa Almoš zriekol vlády v Chorvátsku začala moc Uhorska v tejto krajine upadať, vlády sa zmocnil domáci veľmož Peter Švačič. Kolomanovi sa podarilo pokoriť ho. Nepokračoval však v ďalších výbojoch. Obrátil svoju pozornosť na Kyjevskú Rus. Na žiadosť kyjevského veľkokniežaťa Sviatopolka II. v máji 1099 obľahol jeho protivníkov na hrade Przemyšl. Tí si prizvali na pomoc Kumánov, ktorí uhorské vojsko rozprášili. V tom istom roku uzavrel Koloman spojenectvo s českým kniežaťom Břetislavom II. Břetislav požiadal ostrihomského biskupa, aby mu vysvätil kňazov, medzi ktorými bol aj český stredoveký kronikár Kosmas.
Na prelome storočí sa začala zahranično-politická situácia obracať proti Kolomanovi. Uhorská účasť v Chorvátsku bola tŕňom v oko Benátok a Byzancie. Koloman v spore pápeža a rímsko-nemeckého cisára stál na pápežskej strane a preto sa cisár postavil na stranu jeho brata Almoša. Takisto nové české knieža Bořivoj II. ako vazal Henricha IV podporoval kráľovho brata. A po sobáši Almoša s dcérou veľkokniežaťa Sviatopolka, stratil Koloman nie len jeho podporu, ale aj podporu poľského kniežaťa Boleslava III. Krivoústeho, ktorý bol Sviatopolkovím zaťom. Teda kráľ bol ohrozený z každej strany. Nehovoriac o tom, že ho začali opúšťať aj jeho veľmoži, ktorí sa postavili na stranu jeho brata. Kolomanovi sa podarilo dostať aj z tejto zložitej situácie. Po smrti benátskeho dóžu, kráľ obsadil celé Chorvátsko a dal sa korunovať za chorvátskeho kráľa. Koloman predpokladal, že Byzancia proti nemu podnikne vojenské kroky, ale opak bol pravdou. Byzanský cisár Alexios I. Komnénos požiadal, pre svojho syna Jána, o ruku Kolomanovu neter Pirošku. S čím Koloman súhlasil. Piroška, ale už pod menom Irena, sa neskôr stala byzanskou cisárovnou. Tým sa Kolomanovi otvorila cesta na Balkán. Postupne ovládol dalmátske mesta a ostrovy a prijal titul kráľ Chorvátska a Dalmácie. Ďalšie možné spojenectvo sa črtalo po sobáši Kolomana a Eufémie, dcéry Vladimíra Monomacha budúceho kyjevskoruského veľkokniežaťa. Lenže krátko po sobáši Koloman svoju manželku pristihol pri nevere a poslal ju späť do Kyjeva. Tam Eufémia porodila údajného Kolomanovho syna Borisa, ktorý sa po Kolomanovej smrti pokúšal o uhorskú korunu.
Almoš využíval každú príležitosť rebelovať proti kráľovi. Keď Koloman v roku 1105 vyhlásil svojho syna Štefana II. za spoluvládcu, urazený brat požiadal svojho švagra Boleslava III. Krivoústeho o vojenskú pomoc a s poľskými oddielmi vpadol do Uhorska. Bol však porazený, a na znak pokory voči kráľovi sa vydal na púť do Svätej zeme. Koloman ho zbavil údelných kniežactiev Nitrianska a Biharska. Zabezpečil mu však prostriedky na primeranú existenciu. To Almošovi nestačilo a požiadal Henricha IV. o pomoc. Ten obľahol bratislavský hrad a jeho spojenec české knieža Svatopluk pustošil Považie. Kolomanovi sa podarilo votrelcov odraziť. Almoš naďalej pokúšal bratovu trpezlivosť a keď sa v roku 1115 prezradilo pripravované sprisahanie, dal Koloman brata oslepiť.
Koloman zomrel 3. februára 1116.
Kráľ mal dve manželky, prvou bola nemenovaná dcéra sicílsko-normanského grófa Rogera I. S ňou mal tri deti Žofiu, Štefana, ktorý sa stal uhorským kráľom ako Štefan II. a Ladislava. S druhou manželkou Eufémiou mal údajne syna Borisa.
Koloman bol na svoju dobu veľmi vzdelaný. Patril k mimoriadnym osobnostiam Arpádovcov. O jeho vzdelaní a múdrosti hovorí aj jeden z mnohých článkov jeho zákonníka: „Strigy, keďže neexistujú, nech nie sú súdené.“ Čo by na to povedala Svätá Inkvizícia, ktorá vznikla o pár storočí po Kolomanovej smrti?!
Reklama
Přidejte se k nám
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.
Zjistit více