17. jún 1953 - Povstanie v Berlíne

Diskuse

Tu je kratučký článokm, ktorý som prekladal a myslím že by bola škoda sa oň nepodeliť.


Štyri roky po založení NDR sa jej režim zachvel. Paradoxne práve heroizovaní stavbári a robotníci zo „Stalinanlee“ – Stalinovej aleje v Berlíne protestujú 16. júna 1953 proti štátom nariadenému znižovaniu platov a pochodujú k sídlu vlády. Nasledujúce ráno sa z osamotenej demonštrácie stalo celoštátne povstanie za lepšie životné podmienky, za slobodu a zjednotenie Nemecka. Ale v momente, keď sa cez Postupimské námestie prevalia prvé sovietske tanky, je jasné, že ditaktúra SED zacementuje rozdelenie Nemecka na ďalšie desaťročia.


Východný Berlín, Dom ministerstiev, 16. jún 1953, 1400 hod. Zhruba 10 000 ľudí sa zhromaždilo pred mocenským sídlom NDR .Sú medzi nimi stavbári, robotníci, stolári. Niektorí z nich nesú narýchlo načmárané trasparenty. Už štyri hodiny pochodujú ulicami Berlína a teraz stoja pred Domom ministerstiev. Mnohí z nich vyvolávajú „Chceme vidieť Ulbrichta a Grotenwohla !“.
Otto Grotenwohl, predseda vlády a Walter Ulbricht, generálny tajomník SED, sa zabarikádovali v monumentálnej budove v strede Berlína. Diskutujú s ministrami, straníckymi pohlavármi a dôstojníkmi. O nespokojnosti medzi ľuďmi už nejaký čas počuli. Na ráno 16. júna sa ohlásila robotnícka delegácia, čo už samo o sebe stačilo Grotenwohlovi, aby sa dostal na pokraj paniky. Ale tam vonku predsa nie je žiadna delegácia, ale masa demoštrantov ! Kto túto demonštráciu zorganizoval ? Kto ju vedie ? Čo budeme teraz robiť ?
Dve veci sú v tomto momente Ulbrichtovi jasné. Po prvé, provokatéri zo Západu vyhecovali robotníkov proti vláde a po druhé, za žiadnych okolností nevylezie von. Nakoniec poslali von Fritza Selbmanna, málo známeho ministra hutníctva a ťažobného priemyslu. Selbmann sa odvážil na ulicu a postavil sa na donesený stôl. „Kolegovia...“, začal svoj nesmelý príhovor. „ My nie sme tvoji kolegovia !“, ozvalo sa z davu. „Ja som tiež robotník!“, snažil sa Selbmann oponovať .“Ale na to si asi zabudol!“, ozvalo sa znovu posmešne z davu. Selbmann natiahol ruky k demoštrantom ako svätec, ktorý sa chce dotknúť svojich veriacich a zvolal “Pozri sa na moje ruky!“. Z davu sa ozvali posmešné pokriky,“Tvoje ruky sú riadne tučné!“. Seblmann zostúpil zo stola a zmizol v budove. S prestrašeným vedením strany zabarikádovaným v budove a štátom bez faktickej vlády, patrí niekoĺko nasledujúcich hodín Berlín robotníkom. Tancujúc a spievajúc staré robotnícke piesne pochodujú ulicami v doprovode rozhlasového vozu SED, ktorý po ceste „zoštátnili“. Stále hlasnejšie sa ozýva ulicami mesta slovo generálny štrajk. Nasledujúci deň je zhromaždenie demoštrantov naplánované na 0700 hod ráno na Strausbergerovom námestí. Na dvadsaťštyri hodín stratila vláda kontrolu nad štátom, Na dvadsaťštyri hodín sa zdá, že v NDR zavládne demokracia, že sa možno dokonca Nemecko znovu zjednotí.
NDR je na jar 1953 dokonalým stalinistickým štátom. SED svojim programom uviedla štát do veľkej vnútornej krízy. Výstavba ťažkého priemyslu a armády, represáli voči podnikateľom a malým vlatsníkom pôdy, rovnako ako konflikty v strane samotnej spôsobili hospodársku krízu. Malý priemysel a služby sú zanedbávané, je nedostatok spotrebného tovaru, ošatenia a nakoniec aj potravín. Nálada v štáte je výbušná. Z NDR sa v posledných mesiacoch rozpútal exodus rozmerov, ktoré nezaznamenal ešte žiadny moderný industriálny štát. Ľudová polícia sice zabezpečila vnútronemeckú hranicu už začiatkom päťdesiatych rokov, Berlin však zostal naďalej mestom pod správou štyroch mocností a bránou na Západ. Jedna cesta metrom alebo dlhšia prechádzka stačila, aby sa človek ocitol v časti mesta pod správou západných mocností. V prvej polovici roku 1952 opustilo NDR 72 226 obyvateľov, v druhej polovici roku, po prezentácii novej politiky SED to bolo už 110 167. Od januára do marca 1953 to bolo dokonca 184 793. Na Prvomájovej prehliadke, ako už každoročne bolo zvykom, štát, ktorému uteká obyvateľstvo do zahraničia, oslavoval sám seba. Tento exodus je priamym dôsledkom straníckej politiky. SED rozhodla na svojom zasadnutí 14. mája 1953 o zvýšení pracovných noriem o minimálne desať percent. Pretože však už teraz normy ďaleko prekračujú dosiahnuteľnú úroveň, ide iba o plánovanie v krajine snov a imaginárnych čísel. Dosledkom však je tiež znižovanie platov, ktorá vyvoláva búrku medzi pracujúcimi. Nové normy majú vstúpiť do platnosti 30. júna 1953, na oslavu 60. narodenín súdruha Ubrichta. Moskva je však znepokojená a trhne obojom. Ubrocht a Grotewohl musia 2. júna na raport do Kremľa. Malenkow ich kritizuje pre neľudský prístup a zbytočné vyhrocovanie situácie a varuje pred katastrofou. Ulbricht je zdrvený, 9. júna sa koná nové zasadnutie SED, tentokrát má byť nastolný „nový kurz“. Súdruhovia podstupujú sebakritiku. Začínajú sa hľadať kompromisy. Je zastavené prenasledovanie podnikateľov a cirkvi, v niektorých prípadoch je dokonca reč o štátnej finančnej pomoci pre samostatných roľníkov a podnikateľov. Je rozhodnuté zlepšiť materiálne zabezpečenie inteligencie a vedúcich pracovníkov. Všetky skupiny majú byť „materiálne motivované“. Všetky až na jednu. Robotníkov. Nenávidené zvýšenie noriem zostáva v platnosti. 16. júna sa potom v odborových novinách Tribune objavil komentár , v ktorom práve zástupujúci predseda Freies Deutsches Gewerkschaftsbundes ( Nemecký zväz odborov ) oznamoval : „Rozhodnutia o zvýšení noriem sú v plnom rozsahu správne“. Fakt, že zvýšenie noriem vlastne znamená zníženie platov označil za „reakcionárske názory“ a „nepriateľské teórie“.V deň uverejnenia, 16.j úna o 0600 hod ráno, na začiatku prvej rannej smeny sú už robotníci mimoriadne rozčúlení. Zhormaždujú sa do skupín a diskutujú o článku, ktorý je podľa mnohých ich osobnou urážkou a provokáciou. Povstanie, ktoré zachvátilo celý Východný Berlín a nakoniec aj NDR sa začalo v „Bloku 40“, na Stalinalee, kde robotníci ako prvý dôkaz svojho hnevu poztrhávali propagačné plagáty SED a zhromažďujú sa na ulici. Malá skupina postupne rastie. Psychológia davu a prekonanie strachu počtom dodávajú udalostiam na dynamike. Čím je robotníkov na ulici viac, tým menej strachu pred políciou, štátom a stranou majú. Masa je rozzúrená, ale disciplinovaná a sebavedomá. Chýba však charizmatické vedenie. Keby sa v tomto krízovom momente podarilo namiesto zvolenia niekoľkých rozpačitých zástupcov vytvoriť centrálne riadenú mohutnú organizáciu, mohlo sa koleso dejín otáčať úplne iným smerom. Nateraz je ale všetko nerozhodné. Na Stalinalee sa objavujú stovky a neskôr tisíce nových demoštrantov, väčšinou murárov. Je to práve táto masa ľudí, ktorá v skorých popoľudňajších hodinách obľahla Dom ministerstiev. Stačilo pár hodín, aby sa z rozhorčenia nad normami a platmi stal štrajk s požiadavkami slobody, znovuzjednotenia Nemecka a likvidácie SED.
V noci na 17. júna sa Ulbricht a Grotewohl ponáhľajú na veliteľstvo sovietskych okupačných vojsk v Karlshorste. Rokujú o situácii s Vladimírom Semjonovom, vysokým komisárom ZSSR a s maršálom Andrejom Grečkom, vrchným veliteľom sovietskych vojsk v NDR. Padne rohodnutie zmobilizovať policajtov a armádu, ale aj táto reakcia značne podceňuje udalosti, ktoré sa dejú. O 0200 hod sú do stavu pohotovosti uvedené útvary polície v celom východnom Berlíne a jeho okolí. Okrem toho je priamo z prebiehajúcich vojenských cvičení do Berlína povolaná sovietska 12. tanková divízia a 1. a 14. mechanizovaná divízia. Do Berlína mieri 600 sovietskych tankov...
Aj napriek tomu, že rozhlas a noviny sú v rukách strany, správa o generálnom štrajku sa šíri po Nemecku v ústnom podaní a telefónnou sieťou. Okrem toho sa na tieto udalosti sústredil aj vysielač RIAS ( Rundfunk Im Amerikanischen Sektor ), ktorý vysiela z americkej zóny a je najpočúvanejším rádion v NDR s viac ako 80 percentnou sledovanosťou. Od 0535 hod ráno 17. júna vysiela neprestajne výzvy jedného západonemeckého odborového predstaviteľa obyvateľom NDR, aby vo svojom úsilí nepoľavovali. Aj napriek tomu, že sa tento striktne vyhýba použitiu slova „generálny štrajk“, jeho posolstvo je jasné. Už od rána je jasné, že tento deň nebude normálnym pracovným dňom. Robotníci sa združujú v podnikoch a fabrikách a postupne sa vytvárajú veľké skupiny demoštrujúcich. V Henningdorfských oceliarniach, 20 kilometrov severozápadne od Berlína, sa zhromaždí v to ráno asi 12 000 zamestnancov. Všetci sa v jednej veľkej mase pohnú smerom do centra. Policajti sú už od skorého ráno v celom Berlíne beznádejne preťažení. Ulbricht a jeho kolegovia sú už celé hodiny mimo a nikto ich nedokáže zohnať k telefónu. Sovietske tanky sa sice vozia krížom cez mesto, ich posádky však neboli dostatočne informované a nestarajú sa o demonštrantov na chodníkoch. Okrem toho majú prísny zákaz použíť strelné zbrane. O 0800 hod však situácia eskaluje. V uliciach sú už desiatky tisícov demonštrantov. V centre začína dav strhávať symboly SED a NDR. Strhávané sú plagáty SED, ľudia ničia kiosky so straníckou tlačou, kancelárie SED, FdJ a odborov sú obliehané. Po celom východnom Berlíne sú napádaní policajti a stranícki pracovníci. O 1015 hod obsadzujú robotníci policajnú stanicu v Columbushaus na Potsdamer Platz. Mnoho demonštrantov pochoduje aj cez západný Berlín. Východonemeckí policajti pred masou robotníkov ušli zo svojich búdiek na hranici. V západnom Berlíne sa robotníci zmocnili aj Otta Nutschkeho, vicepremiéra NDR, ktoré ho limuzína išla náhodou okolo. Dav je sice rozvášnený, ale vodcovia demonštrantov ho odovzdajú do rúk západonemeckej polície. Na Varšavskom moste demoštrantom zahradzuje cestu kordón ozbrojených východonemeckých policajtov. Na iných miestach však nemajú policajné sily žiadnu šancu demoštrantov zastaviť. Dokonca časť poriadkovej polície odmieta plniť rozkazy. Práve pred budovou Prezídia ľudovej polície odmietne zoči voči demonštrantom poslušnosť celá rota poriadkovej polície. Mnohí z nich ušli do západného Berlína, kam ich nasledovlai aj kolegovia, ktorých zajal dav. Všetkých policajtov, ktorí sa robotníkom vzdali, odovzdali západonemeckej polícií. O 1100 hod patrí celý východný Berlín demonštrantom. Vedenie strany nechalo na poslednú chvílu odpojiť elektrinu pre metro a električky, aby sa z okolia mesta už nikto ďalší do centra dostať nemohol. Je však už neskoro. 12 000 robotníkov Henningsdorfských železiarní sú už v meste, pochodujú francúzskym sektorom západného Berlína, kde im západní Nemci prevolávajú slávu, dávajú kvety a čokoládu. Nakoniec prekonajú Brandendurskú bránu a pridávajú sa k tisícom ľudí, ktorí už predtým obsadili Postupimské námestie, keď sa zrazu sovietske tanky dávajú nečakane do pohybu. Jazdia krížom krážom po uliciach ale reakcia je minimálna. Ulice sú príliš nebezpečné pre policajtov, dokonca ani posádky tankov nemôžu kvôli krupobitiu dlažobných kociek von zo svojich strojov a bez podpory policajného kordónu sú tanky bezmocné. Demoštranti im vždy uhnú z cesty do vedľajších uličiek, ale po pár minútach sa znovu vrátia na svoje miesto. Zhruba o 1120 hod spadol jeden z demonštrantov pred Múzeom nemeckých dejín nešťastnou náhodou pod pásy tanku, je to prvá obeť práve prebiehajúceho povstania. Od tohto momentu sa celé povstanie začína viac a viac podobať na občiansku vojnu. Krátko pred obedom je už celá NDR na nohách. V Lipsku, Drážďanoch a ďalších mestách sa opakuje scenár z Berlína, davy demonštrantov ničia stranícke budovy a zapaľujú policajné stanice. Vo 167 zo 217tich krajov stratila vláda kontrolu nad situáciou. V uliciach je údajne 1 až 1,5 milióna ľudí, Dav napadol aj devätnásť väzníc, v dvanástich z nich prepustili 1400 väzňou na slobodu, väčšinu z nich tvoria politickí väzni.
Ulbricht a Grotewohl sú bezradní. Už od predchádzajpcej noci sú zabarikádovaní na veliteľstve sovietskch okupačných vojsk v Karlshorste. Východonemecká polícia je označená ako nespoľahlivá, väčšina prítomných ju už vidí na druhej strane barikád. Podľa očitých svedkov Ulbricht už svoj režim dávno odpísal, nie je žiadna nádej, že by sa dala situácia nejako zvládnuť. Vedenia sa však náhle chytá Semjonov. Telefonuje do Moskvy a zasadá s dôstojníkmi. Pretože tanky neboli až doteraz úspešné v boji s demonštrantami, dostáva teraz armáda od politikov splnomocnenie na akékoľvek opatrenia. O 1245 hod prechádzajú ulicami rozhlasové vozy a ohlasujú že o 1300 hod začína všeobecný výnimočný stav. Je zakázané zhromažďvoanie sa ľudí a od 2100 hod do 0500 hod je nariadený zákaz vychádzania. Týmto vyhlásením prišla NDR štyri roky po svojom založení o svojprávnosť. Ulbricht a jeho súdruhovia predstavujú už iba štatistov. Sovietski vojaci teraz postupujäú systematicky a vytláčajú s pomocu tankov ľudí z hlavných tried a námestí. Väčšinou strieľajú len do vzduchu, občas však aj do demonštrantov. Tí však neprekročia Rubikon a neozbroja sa policajnými zbraňami, ale naopak postupne ustupujú. Niekoľko demonštrantov je zranených a bitky pokračujú až do 1500 hod, kedy policajti spustia streľbu do demonštrantov na Varšavskom moste. Tí následne utekajú do západného Berlína a potom domov.
Západ reaguje len striedmo. Konrad Adenauer stojí krátko pred novými voľbami a bez vlastnej západonemeckej armády sa necíti byť dostatočne integrovaný do západných politických a vojenských paktov. Bojí sa všeobecnej nestability a toho, že Stalin by mohol navrhnúť vytvorenie jednotného neutrálneho Nemecka. D.E. Eisenhower je na druhej strane udalosťam iabsolútne zaskočený. Aj keď mu CIA odporúča urýchlene ozbrojiť demonštrantov, Eisenhower odmieta akúkoľvek vojenskú alebo polovojenskú pomoc povstaniu, bojí sa toho, že by sovieti mohli západný Berlín odrezať alebo dokonca obsadiť. Americká reakcia sa teda obmedzuje iba na ostrú diplomatickú nótu. Robotníci a demonštranti zostali vo svojom boji osamotení. Bez zbraní, informácií a bez pomoci zo zahraničia sa masa ľudí postupne rozpadáva. O 2100 hod už vládne v celom meste hrobový pokoj. Len sovietske tanky a vojaci na križovatkách a horiace kancelárie SED, spolu s pozostatkami pouličných bojov na uliciach vypovedajú, čo sa vlastne pred pár hodinami vo východnom Berlíne dialo. Demonštranti nemali nikoho, kto by sa postavil do ich čela, nemali cieľ, nemali zbrane. 17. júna 1953 zahynulo v bitkách 50 demonštrantov a ďlších 18 bolo po rýchlom poľnou súde popravených. Ďalších 300 bolo zranených. Zahynulo aj niekoľko policajtov a vojakov. Ich počet nie je známy. Ďalších 8000 ľudí bolo zatknutých. Tieto údaje však nie je možné tak ľahko potvrdiť. Existujú aj údaje o tom, že v rámci sovietskej armády bolo popravených 41 vojakov, ktorý odmietli strieľať do davu. Aj počas nasledujúcich dní pokračujú malé demonštrácie v závodoch a podnikoch, ale celoštátne povstanie sa už nekoná. Postupne je odvolávaný výnimočný stav a 21. júna na tlak Semjonova zvoláva Ulbricht zasadanie SED, ktoré má demonštrovať návrat ku normalite. Po Chruščovovom nástupe k moci je Ulbricht potvrdený vo svojej funkcii. Celý nasledujúci rok trvajú v NDR procesy s vodcami povstania. 1526 ľudí je odsúdených k trestom roznej dĺžky, od jedného roka, až po trest smrti v dvoch prípadoch. Po roku 1954 sa všeky procesy skončia a mnoho odsúdencov je prepustených. Pre NDR sa musí 17. júna 1953 stať minulosťou čo najrýchlejšie. Iróniou osudu zostáva, že práve nenávidené zvýšenie pracovných noriem, ktoré viedlo ku povstaniu samotnému je zrušené už v poobedňajších hodinách osudného 16. júna 1953.
URL : https://www.valka.cz/17-jun-1953-Povstanie-v-Berline-t38075#144107 Verze : 0
pár záberov
17. jún 1953 - Povstanie v Berlíne - Kamene proti tankom...

Kamene proti tankom...
URL : https://www.valka.cz/17-jun-1953-Povstanie-v-Berline-t38075#144111 Verze : 0
Strajki, demonstracje i rozruchy odbyły się w 373 miejscowościach NRD. Ogarnęły wiele kluczowych zakładów, miasta i wsie wokół Berlina, w Rostocku, Magdeburgu, Halle, Lipsku, Dreźnie, Görlitz i Jenie. Głównym ich motywem był protest przeciwko zawyżonym normom pracy, który przeradzał się następnie w żądania polityczne. Strajki ogarnęły w sumie około 600 zakładów pracy. Gdy strajkujący wyszli na ulice, przyłączali się do nich reprezentanci innych grup społecznych. Żądania narastały lawinowo. Dotyczyły one ustąpienia rządu, usunięcia premiera i sekretarza generalnego Komitetu Centralnego SED, uwolnienia więźniów politycznych itp. U wielu zaświtała wizja połączenia Niemiec. Symbolem tego stało się zerwanie czerwonej flagi z Bramy Brandenburskiej i zawieszenie na niej flagi czarno-czerwono-złotej. W ślad za strajkami nastąpiły wystąpienia czynne. W Magdeburgu, Halle, Lipsku, Bitterfeldzie, Jenie, Niesky i Görlitz opanowano urzędy i budynki publiczne. W wyniku szturmu więzień uwolniono około 1300 osób. W Jenie i Rathenow zlinczowano pracowników STASI.
URL : https://www.valka.cz/17-jun-1953-Povstanie-v-Berline-t38075#150378 Verze : 0
K poslednemu odseku.V juni 1953 uz Stalin 3 mesiace viedol doverny rozhovor s Leninom v mauzoleu,takze urcite nemohol navrhovat vytvorenie neutralneho Nemecka.
URL : https://www.valka.cz/17-jun-1953-Povstanie-v-Berline-t38075#370650 Verze : 0
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více