RUS-2s / RUS-2 (Pegmatit / Redut) - impulzný rádiolokátor vyrábaný v stacionárnej (RUS-2s) i mobilnej variante. Názov je skratkou určenia - радиоулавливатель самолётов.
Vývoj bojových lietadiel koncom 30-tych rokov minulého storočia urýchlil i rozvoj protivzdušnej obrany. Tá k včasnému a presnému zásahu potrebovala informácie o vzdušnom protivníkovi. Takým zdrojom informácii sa stali rádiolokátory, ktorých vývoj bol na konci 30-tych rokov úspešne riešený v Nemecku, Veľkej Británii i ZSSR.
Prvým sovietskym rádiolokátorom určeným k prieskumu vzdušnej situácie bol typ RUS-1 "Reveň" prijatý do výzbroje v septembri 1939 (09/1939). Pokusne bol vyskúšaný v sovietsko-fínskej vojne. Začiatkom veľkej vlasteneckej vojny bolo vo výzbroji Červenej armády okolo 45 týchto rádiolokátorov, väčšinou zaradených u PVO Zakaukazka a Ďalekého východu.
Počas sovietsko-fínskej vojny bol bojovo vyskúšaný aj prototyp rádiolokátoru RUS-2, ktorý dokázal zachytiť vzdušné ciele navzdialenosť 120 km. Do výzbroje PVO bol prijatý v júni 1940 (06/1940). Na základe skúseností z prevádzky nultej série tohto rádiolokátoru vznikla jednoanténová stacionárna modifikácia RUS-2s Pegmatit a mobilná varianta RUS-2 Redut (umiestnená v dvoch skriňových automobiloch).
Zavedením rádiolokátorov RUS-1 / RUS-2 do výzbroje PVO prudko vzrástla efektívnosť PVO. Údaje o vzdušných cieľoch (diaľka, azimut, rýchlosť letu skupinového aj jednotlivého cieľa) od niekoľkých rádiolokátorov umožnila veleniu okruhu PVO reálne vyhodnocovať vzdušnú situáciu a efektívne používať vlastné zdroje. Pri vypuknutí vojny s Nemeckom bolo vo výzbroji jednotiek zabezpečujúcich PVO Moskvy a Leningradu okolo 10 až 30 rádiolokátorov RUS-2 (zdroje sa rôznia). Celkom bolo v rokoch 1940-1945 vyrobených 607 rádiolokátorov RUS-2 rôznych modifikácií.
Zdroj: plk. Ing. Karel ŠIMEK - Prvé sovětské rádiolokátory (Letectvo a PVO, 1984, str. 62)
Vývoj bojových lietadiel koncom 30-tych rokov minulého storočia urýchlil i rozvoj protivzdušnej obrany. Tá k včasnému a presnému zásahu potrebovala informácie o vzdušnom protivníkovi. Takým zdrojom informácii sa stali rádiolokátory, ktorých vývoj bol na konci 30-tych rokov úspešne riešený v Nemecku, Veľkej Británii i ZSSR.
Prvým sovietskym rádiolokátorom určeným k prieskumu vzdušnej situácie bol typ RUS-1 "Reveň" prijatý do výzbroje v septembri 1939 (09/1939). Pokusne bol vyskúšaný v sovietsko-fínskej vojne. Začiatkom veľkej vlasteneckej vojny bolo vo výzbroji Červenej armády okolo 45 týchto rádiolokátorov, väčšinou zaradených u PVO Zakaukazka a Ďalekého východu.
Počas sovietsko-fínskej vojny bol bojovo vyskúšaný aj prototyp rádiolokátoru RUS-2, ktorý dokázal zachytiť vzdušné ciele navzdialenosť 120 km. Do výzbroje PVO bol prijatý v júni 1940 (06/1940). Na základe skúseností z prevádzky nultej série tohto rádiolokátoru vznikla jednoanténová stacionárna modifikácia RUS-2s Pegmatit a mobilná varianta RUS-2 Redut (umiestnená v dvoch skriňových automobiloch).
Zavedením rádiolokátorov RUS-1 / RUS-2 do výzbroje PVO prudko vzrástla efektívnosť PVO. Údaje o vzdušných cieľoch (diaľka, azimut, rýchlosť letu skupinového aj jednotlivého cieľa) od niekoľkých rádiolokátorov umožnila veleniu okruhu PVO reálne vyhodnocovať vzdušnú situáciu a efektívne používať vlastné zdroje. Pri vypuknutí vojny s Nemeckom bolo vo výzbroji jednotiek zabezpečujúcich PVO Moskvy a Leningradu okolo 10 až 30 rádiolokátorov RUS-2 (zdroje sa rôznia). Celkom bolo v rokoch 1940-1945 vyrobených 607 rádiolokátorov RUS-2 rôznych modifikácií.