Jan I. Zápolský

Ján sa narodil 29. marca 1487 na Spišskom hrade. Jeho rodičmi boli uhorský veľmož Štefan Zápoľský a tešínska kňažná Hedviga. Rod Zápoľských pochádzal zo Slavónie. Patrili medzi drobnú šľachtu. Až za panovania Mateja Korvína sa bratom Imrichovi a Štefanovi Zápoľským podarilo získať kráľovské úrady a veľké majetky. Dokonca v roku 1492 sa Štefan stal uhorským palatínom.


Po Štefanovej smrti v roku 1499, kráľ Vladislav II. vymenoval Jána za hlavného župana Liptovskej, Spišskej a Zemplínskej stolice. V tom čase mal Ján ešte len 13-násť rokov. V roku 1505 práve na návrh Jána odhlasoval uhorský snem, zákon podľa ktorého po vymretí Jagelovcov, by sa uhorským kráľom mal stať len uhorský veľmož. Samozrejme najhorúcejším kandidátom na uhorský trón bol práve Ján. To mu však nestačilo a preto požiadal kráľa Vladislava II. o ruku jeho dcéry Anny. Kráľ ho však odmietol. Ale by neurazil najmocnejšieho a najbohatšieho uhorského veľmoža, vymenoval ho v roku 1510 za sedmohradského vojvodu. Kráľ tak urobil aj na príhovor poľského kráľa Žigmunda. Žigmund sa totiž zasnúbil s Jánovou sestrou Barborou.


V lete 1514 vyhlásil ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc krížovú výpravu proti Turkom. Lenže tá sa kvôli odporu šľachty obrátila pravé proti nej. Rebelujúci sedliaci spustošili veľkú časť Uhorska a pozdvihli zbrane proti svojim pánom. A práve Ján a jeho sedmohradské vojsko zachránilo bezmocnú uhorskú šľachtu a utopilo sedliacke povstanie v krvi. Tým si Ján získal bezvýhradnú podporu uhorskej šľachty.


Cestu ku kráľovskej korune mu skomplikoval rímsko-nemecký cisár Maxmilián I. Habsburský. Maxmilián bol svojho času jedným z kandidátom na uhorský, ale vzdal sa ho po dohode s Vladislavom II. Táto dohoda sa volala Bratislavská a bola dohodnutá v roku 1491. Hovorilo sa v nej, okrem iného o tom, že v prípade Vladislavovej bezdetnosti nastúpi na uhorský trón potomok Habsburgovcov. Ale v roku 1506 sa Vladislavovi narodil syn Ľudovít. A práve v roku 1515 došlo vo Viedni ku dvojitej svadbe medzi Jagelovcami a Habsburgovcami. Budúci uhorský kráľ Ľudovít si bral za ženu Máriu, Maxmiliánovú vnučku a Maxmilián si zasa za ženu bral Vladislavovú dcéru Annu. Tú Annu o ktorú sa neúspešne uchádzal Ján. Pri tejto príležitosti bola uzavretá ďalšia zmluva, ktorá hovorila o tom, že ak Ľudovít zomrie bezdetný na uhorský trón nastúpi Ferdinand Habsburský. Tým Ján dostal silného súpera v boji o uhorský trón. Vzhľadom na tureckú hrozbu, časť uhorskej šľachty začala podporovať Habsburgovcov. Jána podporovala hlavne stredná a drobná šľachta, na čele so Štefanom z Verbovca.


29. augusta 1526 sa pri Moháči strhla bitka medzi Uhrami a Turkami. Turci si po tejto bitke otvorili cestu do strednej Európy. Ján sa napriek veľkému naliehaniu Ľudovíta II. bitky aj so svojou 15-tisícovou armádou bitky nezúčastnil. Pravdepodobne tušil katastrofálnu porážku uhorských zbraní v otvorenom boji proti lepšie vyzbrojenej a organizovanej a hlavne početnejšej tureckej armáde. Ale asi ani v tých najkrajších snoch sa mu nesnívalo o tom, že kráľ v tejto bitke príde o život a jemu sa otvorí cesta na uhorský trón.


Už 11. novembra 1526 ho v Stoličnom Belehrade korunovali za kráľa. Jeho protivníka Ferdinanda I. 17. decembra 1526 jeho prívrženci zvolili za kráľa. Tak sa už po niekoľký krát stalo, že Uhorsko malo dvoch kráľov. Keď v lete 1527 stroskotali diplomatické rokovania oboch kráľov, ktoré inicioval poľský kráľ Žigmund, začali sa prípravy na ozbrojené stretnutie. Ferdinand, aj so svojimi českými a nemeckými žoldniermi bez odporu postupoval až k Budínu. Ján, prekvapený rýchlym postupom svojho protivníka, narýchlo opustil Budín a stiahol sa do Sedmohradska. 6. marca 1528 sa stretli vojská oboch kráľov na bojovom poli. Stalo sa tak pri Seni (15 kilometrov od Košíc). V tejto bitke bol Ján porazený a jeho vojsko zničené. V máji 1528 už Ferdinand ovládal celé Slovensko ( v tom čase Uhorsko tvorilo len Slovensko a Sedmohradsko, zvyšok Uhorska už bol pod kontrolou tureckej armády). Po tom čo padol aj trenčiansky hrad, sa na Ferdinandovu stranu začala húfne pridávať uhorská šľachta. Trenčiansky hrad bol kľúčovou pevnosťou Jána Zápoľského. Ján potom opustil Uhorsko a uchýlil sa do Poľska.


Ján sa rozhodol požiadať o pomoc tureckého sultána Sulejmana II. V tej dobe to bolo niečo neslýchané. Požiadať o pomoc najväčšieho nepriateľa kresťanstva, to vzbudilo v obyvateľoch Uhorska znační odpor a Jána začali považovať za vlastizradcu. Ján v Poľsku naverboval žoldnierov a s podporou tureckých jednotiek na jar 1529 vtrhol do Uhorska. Lenže ani Ferdinandovi žoldnieri sa k obyvateľstvu nespávalo vzorovo a aj preto boli obyvatelia Uhorska ochotní načas zabudnúť na Jánovu vlastizradu a pripojili sa k nemu v boji proti Ferdinandovi.


Vojna, prerušovaná krátkymi prímeriami, trvala až do roku 1537. Keď obaja králi pochopili, že bojom nič nedosiahnu, začali tajne rokovať. Výsledkom týchto rokovaní bola dohoda, podľa ktorej si Ján aj Ferdinand I. rozdelili Uhorsko na dve časti. Západná (teda Slovensko a časť Zadunajska ) pripadla Ferdinandovi a Sedmohradsko a časť východného Slovenska (vrátane Košíc) zasa pripadla Jánovi. Túto zmluvu obaja králi držali v tajnosti, pretože obe strany sa obávali zásahu tureckého sultána.


Ešte v roku 1538 sa Ján oženil s Izabelou, dcérou poľského kráľa Žigmunda. 7. júla 1540 mu Izabela porodila syna Jána Žigmunda. No a oslava syna sa mu stala osudná. Z nadmerného jedenia a pitia ho postihla mozgová príhoda a 17. júla 1540 zomrel.
URL : https://www.valka.cz/Jan-I-Zapolsky-t29365#171909 Verze : 0
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více