Ramzes II. Veľký

Egyptský faraón Ramesse II. Veľký (po grécky Ramessés, po latinsky Ramzes, ďalej iba Ramzes) sa narodil pravdepodobne v roku 1304 pred Kristom. Bol druhým synom druhého faraóna 19. dynastie, Sethiho I. (1291-1278 pred Kristom) a Tuji. Ako 24-ročného ho jeho otec vymenoval za spoluvládcu. Rok nato Sethi zomrel, a tak sa Ramzes ujať vlády.


Pokiaľ išlo o vojny už v piatom roku svojej vlády, podnikol svoju v poradí druhú a najslávnejšiu výpravu do Ázie. Cieľom jeho výpravy bol Kádeš (dnešný Tell Nebí Mend) v Sýrii, ktorý Chetiti dobili od Egypťanov. Ramzesová armáda bola najväčšia, s akou kedy Egypťania bojovali. Skladala sa zo štyroch zborov po 5000 mužov zložených z pechoty a bojových vozov, nazývali sa podľa hlavných egyptských bohov: Amonovi, Reovi, Ptahovi a Sethovi. Egypťanom bola podstrčená falošná správa, podľa ktorej Chetiti ustupovali. Ramzesová armáda postupovala údolím rieky Oront (dnešná Nahr al-Así v Sýrii) s pocitom bezpečia s odstupom niekoľko kilometrov medzi zbormi. Ramzes na čele prvej Amonovej divízie sa rozhodol utáboriť severozápadne od Kádeša. Zajali dvoch chetitských zvedov, a tí priznali, že Chetitská armáda je ukrytá za Kádešom a pripravená na útok. Ramzes okamžite vyslal poslov k ostatným zborom, no ešte než sa posol stihol dostať k Reovej divízii, chetitská jazda v sile 1500 bojovníkov udrela na jej pravý bok a zničila ju. Tí, čo prežili sa pokúsili zachrániť útekom do Ramzesovho tábora, ale chetitská jazda vyrazila za nimi a napadla tábor. V tábore zavládla panika a väčšina bojovníkov sa rozpŕchla. Ptahova divízia stojaca na druhom brehu rieky práve vyšla z lesa, ale bola príliš vzdialená, aby mohla pomôcť. Pokiaľ môžeme veriť nápisom na stenách chrámov "jediný Ramzes a jeho garda sa postavili na odpor." Vďaka svojej "božskej sile" sa Ramzes ubránil a zvíťazil. Príčinou zvratu bolo zrejme to, že dorazil špeciálny egyptský úderný oddiel Naren. Chetitský kráľ Muvatalliš musel poslať do boja ďalších tisíc vozov, avšak zatiaľ stihla doraziť Phatova divízia a rozdrtila chetitskú jazdu.
Muvatalliš, stojaci so svojou pechotou na druhom brehu rieky nemohol zasiahnuť. Až do večera zúrili boje, potom sa Chetiti schovali za múry Kádeša a egyptskí vojaci sa vrátili do tábora. Na druhý deň sa obidve strany presvedčili o sile tej druhej a uzavreli mier. Bitka dopadla nerozhodne, ale v Egypte ju vydávali za víťaznú. Je to prvý veľký prípad vojenskej propagandy a jej vplyvu na dejiny.


S Munatallišovým nástupcom uzavrel Ramzes prvú známu zmluvu o priateľstve v dejinách. V ďalších vojenských výpravách sa Ramzesovi podarilo udržať hranice na západe proti lýbijským nájazdom a na juhu poraziť nubijské kmene. Na zabezpečenie hraníc vybudoval sieť pevností na ochranu delty Nílu a proti pirátom.
Jeho najvýznamnejší chrám sa volá Chnemt - Vaset s rozmerni 200x60 metrov. Ďalšie dva nádherné chrámy 400 kilometrov južne od Luxoru boli vďaka akcii, ktorú organizovalo UNESCO v rokoch 1964-68 vyzdvihnuté z dna Asuánskej priehrady pred výstavbou, rozobraté a znovu postavené na vyvýšenine nad priehradou. Na jeho príkaz vykonávali rekonštrukcie chrámov a tiež vybudovali množstvo sôch a obeliskov. V období Ramesseho panovania sa rozvíjalo aj písomníctvo tak že neopisovali staré diela, ale aj tvorili nové. Sú to napríklad diela na nábožensko-mytologickú tematiku, napríklad magické spisy tvoriace Knihu mŕtvych, ďalej mýtus „O Ozirisovi a Sethovi“, ďalej poviedky, bájky, ponaučenia, rozprávky, napríklad „O spore Sekenjenrea a Apopiho“ a iné. Jedným z najvýznamnejších diel je záznam z Ramzesovej bitky s Chetitmi „Pentvorova poéma“.


Ramzes bol známy aj početnou rodinou. Dožil sa takmer 92 rokov, a počas života mal dve hlavné manželky - Nefertari a Istnofret a niekoľko vedľajších(tri z nich boli jeho dcérami). Mal 111 synov.
Na reliéfoch je často zobrazovaný so svojím skroteným levom a svojimi dvoma koňmi. Hrobka, do ktorej sa dal roku 1212 pred Kristom pochovať leží v Údolí kráľov a patrí medzi najväčšie hrobky.
Najvýznamnejším sa stal zrejme preto, lebo po Ramzesovej smrti sa štát zmietal vo vnútorných bojoch o trón, väčšinou vládli cudzinci (Peržania, Núbijci, Macedónci a Rimania) a za jeho panovania to bol posledný krátky kúsok stability a blahobytu pre obyvateľstvo ktoré potom vytvorilo o ňom veľké množstvo legiend.