SON-4 (kód NATO "Whiff") - strelecký rádiolokátor, vyvinutý v ZSSR na základe amerického streleckého rádiolokátora centimetrového pásma SCR-584.
Po skončení WW2 a s postupujúcim vedecko-technickým rozvojom bolo jasné, že rádiolokátory a protilietadlové delostrelectvo tak ako bolo používané už nestačí na postreľovanie rýchlych prúdových lietadiel. Strelecké rádiolokátory SON-2 používané u protilietadlového delostrelectva mali problémy sledovať vysokolietajúce a rýchle ciele. V súvislosti s rozvojom letectva dochádzalo aj k rozvoju protilietadlového delostrelectva, špeciálne k modernizácii diel a prostriedkov riadenia paľby. V roku 1946 sa u PVO začal vyvíjať nový protilietadlový komplex, tvorený batériou 100 mm protilietadlových diel, novým elektronickým navádzacím systémom PUAZO a rádiolokátorom SON-4.
Samotný rádiolokátor bol vyvíjaný pod vedením A.A. Forštera (А. А. Форштер[/]) a M.L. Sliozberga (М. Л. Слиозберг). Pri konštrukcii rádiolokátora sa prihliadalo na jeho schopnosť pracovať v rôznych režimoch činnosti - v režime kruhového obzora (pre autonómne vyhľadávanie cieľo v priestore), ručného navedenia antény (ručné navedenie do prietoru cieľa, prípadne ručné sledovanie cieľa) a v režime automatického sledovania cieľa v uhlových súradniciach (diaľka cieľa bola meraná ručne, prípadne poloautomaticky).
Po skončení WW2 a s postupujúcim vedecko-technickým rozvojom bolo jasné, že rádiolokátory a protilietadlové delostrelectvo tak ako bolo používané už nestačí na postreľovanie rýchlych prúdových lietadiel. Strelecké rádiolokátory SON-2 používané u protilietadlového delostrelectva mali problémy sledovať vysokolietajúce a rýchle ciele. V súvislosti s rozvojom letectva dochádzalo aj k rozvoju protilietadlového delostrelectva, špeciálne k modernizácii diel a prostriedkov riadenia paľby. V roku 1946 sa u PVO začal vyvíjať nový protilietadlový komplex, tvorený batériou 100 mm protilietadlových diel, novým elektronickým navádzacím systémom PUAZO a rádiolokátorom SON-4.
Samotný rádiolokátor bol vyvíjaný pod vedením A.A. Forštera (А. А. Форштер[/]) a M.L. Sliozberga (М. Л. Слиозберг). Pri konštrukcii rádiolokátora sa prihliadalo na jeho schopnosť pracovať v rôznych režimoch činnosti - v režime kruhového obzora (pre autonómne vyhľadávanie cieľo v priestore), ručného navedenia antény (ručné navedenie do prietoru cieľa, prípadne ručné sledovanie cieľa) a v režime automatického sledovania cieľa v uhlových súradniciach (diaľka cieľa bola meraná ručne, prípadne poloautomaticky).