P-80 "Altaj" (П-80 "Алтай") - rádiolokačná stanica ďalekého dosahu.
Vývoj rádiolokátora ďalekého dosahu určeného na navádzane vlastného stíhacieho letectva a zisťovanie cieľov na veľkých vzdialenostiach a začal v roku 1956 vo Veecko-výskumnom inštitúte 244. Do výzbroje bol prijatý v roku 1962. Rádilokačný komplex bol používaný v rádiotechnickom vojsku a v protivzdušnej obrane v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia.
Prístrojové vybavenie stanice bolo umiestnené v niekoľkých vozidlách a prívesoch. Kabína s prístrojovým vybavením a pracoviskami operátorov bola umiestnená v prívese a vbojovom postavení sa umiestňovala v kryte v určitej vzdialenosti od anténneho systému. Anténny systém tvorený dvojicou antén ožarujúcich protľahlé sektory bol umiestnený na prívese KSU-16 (použitom aj na 100 mm protilietadlovom kanóne KS-19). Počas presunu oli antény demontované a uložené v transportnych prívesoch. Montáž a demontáž antén sa vykonávala pomocou automobilového žeriavu. V prípade potreby umiestnenia antén na vyvýšenom mieste sa na presun anténneho prívesu do otrebného postavenia používal naviják automobil-ťahača.
Nezávislosť rádiolokátora od priemyselnej elektrickej siete zabepečovala mobilná diezlová elektrocentrála.
V roku 1967 bol do výzbroje prijatý modifikovaný variant tohto rádiolokátora - P-80A (П-80А) so zlepšenými charakteristikami.
Na základe tohto rádiolokátora bol vytvorený rádiolokačný uzol stredného dosahu, tvorený dvojicou spriahnutých rádiolokačných diaľkomerov P-80, navzájom synchronizovaných a umožňujúcich pracovať každý v inom sektore vyhľadávania v azimute a dvoma až štyrmi rádiolokačnými výškomermi PRV-11. Použitie šyroch výškomerov PRV-11 umožnilo uzlu zlepšiť presnosť zisťovania cieľov a najmä počet zistených a sledvaných cieľov (10-12 cieľov za 10 sekúnd).
Nedostatkom rádiolokátora boli obmedzenia v oblasti ochrán proti rušeniu, relatívne nízka pravdepodobnosť zistenia cieľa a ďalšie takticko-technické charakteristiky.
V polovici 70-tych rokov 20. storočia začal byť tento komlex postupne nahrádzaný rádiolokačným komplexom 5N87 (5Н87).
Nakoľko často dochádza k zamieňaniu rádiolokátora P-80 s rádiolokátorom 5N87 je základný vizuálny rozdiel viditeľný na anténnom systéme - rádiolokátor P-80 má boky antén ukončené nesymetrickým paraboloidom, na rozdiel od 5N87, ktorý má boky antén rovné. Oba rádiolokátory majú rovnaké rozmiestnenie aparatúry a sú umiestnené v rovnakých prívesoch. Rádiolokátor 5N87 je ale používaný nie s výškomerom PRV-11, ale s výškomermi PRV-13, jeho modernizovaná varianta 64Ž6 s výškomermi PRV-17.
Zdroj:
www.vko.ru
http://pvo.guns.ru
www.vpvo.narod.ru
Vývoj rádiolokátora ďalekého dosahu určeného na navádzane vlastného stíhacieho letectva a zisťovanie cieľov na veľkých vzdialenostiach a začal v roku 1956 vo Veecko-výskumnom inštitúte 244. Do výzbroje bol prijatý v roku 1962. Rádilokačný komplex bol používaný v rádiotechnickom vojsku a v protivzdušnej obrane v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia.
Prístrojové vybavenie stanice bolo umiestnené v niekoľkých vozidlách a prívesoch. Kabína s prístrojovým vybavením a pracoviskami operátorov bola umiestnená v prívese a vbojovom postavení sa umiestňovala v kryte v určitej vzdialenosti od anténneho systému. Anténny systém tvorený dvojicou antén ožarujúcich protľahlé sektory bol umiestnený na prívese KSU-16 (použitom aj na 100 mm protilietadlovom kanóne KS-19). Počas presunu oli antény demontované a uložené v transportnych prívesoch. Montáž a demontáž antén sa vykonávala pomocou automobilového žeriavu. V prípade potreby umiestnenia antén na vyvýšenom mieste sa na presun anténneho prívesu do otrebného postavenia používal naviják automobil-ťahača.
Nezávislosť rádiolokátora od priemyselnej elektrickej siete zabepečovala mobilná diezlová elektrocentrála.
V roku 1967 bol do výzbroje prijatý modifikovaný variant tohto rádiolokátora - P-80A (П-80А) so zlepšenými charakteristikami.
Na základe tohto rádiolokátora bol vytvorený rádiolokačný uzol stredného dosahu, tvorený dvojicou spriahnutých rádiolokačných diaľkomerov P-80, navzájom synchronizovaných a umožňujúcich pracovať každý v inom sektore vyhľadávania v azimute a dvoma až štyrmi rádiolokačnými výškomermi PRV-11. Použitie šyroch výškomerov PRV-11 umožnilo uzlu zlepšiť presnosť zisťovania cieľov a najmä počet zistených a sledvaných cieľov (10-12 cieľov za 10 sekúnd).
Nedostatkom rádiolokátora boli obmedzenia v oblasti ochrán proti rušeniu, relatívne nízka pravdepodobnosť zistenia cieľa a ďalšie takticko-technické charakteristiky.
V polovici 70-tych rokov 20. storočia začal byť tento komlex postupne nahrádzaný rádiolokačným komplexom 5N87 (5Н87).
Nakoľko často dochádza k zamieňaniu rádiolokátora P-80 s rádiolokátorom 5N87 je základný vizuálny rozdiel viditeľný na anténnom systéme - rádiolokátor P-80 má boky antén ukončené nesymetrickým paraboloidom, na rozdiel od 5N87, ktorý má boky antén rovné. Oba rádiolokátory majú rovnaké rozmiestnenie aparatúry a sú umiestnené v rovnakých prívesoch. Rádiolokátor 5N87 je ale používaný nie s výškomerom PRV-11, ale s výškomermi PRV-13, jeho modernizovaná varianta 64Ž6 s výškomermi PRV-17.
Zdroj:
www.vko.ru
http://pvo.guns.ru
www.vpvo.narod.ru