Valerius, Maximianus Marcus
Rímsky vojak a miestodržiteľ.
Valerius je nerozlučne spätý z históriou Slovenska.
Pochádzal zo starého jazdeckého rodu z Poetovie /Ptuj/. Narodil sa ako syn Marca Valeria Maximiana. Jeho život je spätý s úspešnou vojenskou kariérou v ktorej vykonával službu v Sýrií, Malej Ázií a partskej vojne. Počas prvej markomanskej vojny mu rímsky cisár Marcus Aurélius zveril funkcie v ktorých vykonával zásobovanie vojsk a spravodajskú službu, ktoré vykonával v rokoch 169 až 175. V roku 175 nášho letopočtu sa zúčastnil na výprave s naverbovanými germánskymi jazdcami proti vzbúrenému proticisárovi sýrskom guvernérovi Avidiovi Cassiovi do Ázie a výrazne sa podieľal na jeho porážke.
Potom bol Marcom Avréliom vymenovaný za prokurátora v Dolnej Mézií potom aj v Hornej Mézií a Porolisskej Dácií postupne v rokoch 175 až 178 nášho letopočtu. Neskôr v pokračovaní markomanských vojen a to druhej markomanskej vojne bol povolaný opäť do boja proti Germánom. Valerius bol vymenovaný za legáta II. légie Adiutricis a velil rímskej jednotke – vexilácií o počte 855 legionárov z druhej pomocnej légie z Aquincu, ktorá mala za úlohu prezimovať v rokoch 179 až 180 nášho letopočtu v Laugaríciu /dnes Trenčín na území Slovenska/ hlboko v tyle nepriateľa asi 120 kilometrov vzdušnou čiarou od rímskeho limitu. Tým si získal slávu a úspech a na pamiatku tohto skutku dal vytesať nápis na bralo pod Trenčianskym hradom.
Po vykonaní tohto činu ešte zastával funkcie ako legát V. légie Macedonica a I. légie Italica. Neskôr sa stal v rokoch 183 až 184 nášho letopočtu miestodržiteľom v provincií Africa /Numídia/ a tam pôsobil až do roku 184. O jeho činoch sa dalo dozvedieť z nápisov opisujúcich jeho životné osudy nájdených v Diana Veteránorum z podstavca jeho sochy, ktorú mu dal postaviť mestský magistrát a bol druhotne zamurovaný do byzantského pevnostného múru / dnešná Zana v severnej Afrike vo vnútrozemí Alžírska, pôvodne osada rímskych veteránov /. Z tohto životopisu sa dalo vyčítať aj jeho meno, ktoré je na pôvodnom nápise na trenčianskej skale nečitateľné a tým aj ukončiť vývoj histórie nápisu.
Patril medzi veľmi kvalitných a známych vojakov, ktorý udatnosťou a hrdinstvom oslovili samotného cisára. Cisár mu osobne dal dar z ukoristených zbraní keď osobne zabil vodcu Valaona z kmeňa Naristov a to je dôkaz o jeho veľkosti. Podľa niektorých zdrojov dokonca držal aj konzulát okolo rokov 184 až 185 nášho letopočtu. Doba jeho smrti nie je známa, ale v ostatnom čase už zastával iba kľudnejšie a čestné funkcie.
Rímsky vojak a miestodržiteľ.
Valerius je nerozlučne spätý z históriou Slovenska.
Pochádzal zo starého jazdeckého rodu z Poetovie /Ptuj/. Narodil sa ako syn Marca Valeria Maximiana. Jeho život je spätý s úspešnou vojenskou kariérou v ktorej vykonával službu v Sýrií, Malej Ázií a partskej vojne. Počas prvej markomanskej vojny mu rímsky cisár Marcus Aurélius zveril funkcie v ktorých vykonával zásobovanie vojsk a spravodajskú službu, ktoré vykonával v rokoch 169 až 175. V roku 175 nášho letopočtu sa zúčastnil na výprave s naverbovanými germánskymi jazdcami proti vzbúrenému proticisárovi sýrskom guvernérovi Avidiovi Cassiovi do Ázie a výrazne sa podieľal na jeho porážke.
Potom bol Marcom Avréliom vymenovaný za prokurátora v Dolnej Mézií potom aj v Hornej Mézií a Porolisskej Dácií postupne v rokoch 175 až 178 nášho letopočtu. Neskôr v pokračovaní markomanských vojen a to druhej markomanskej vojne bol povolaný opäť do boja proti Germánom. Valerius bol vymenovaný za legáta II. légie Adiutricis a velil rímskej jednotke – vexilácií o počte 855 legionárov z druhej pomocnej légie z Aquincu, ktorá mala za úlohu prezimovať v rokoch 179 až 180 nášho letopočtu v Laugaríciu /dnes Trenčín na území Slovenska/ hlboko v tyle nepriateľa asi 120 kilometrov vzdušnou čiarou od rímskeho limitu. Tým si získal slávu a úspech a na pamiatku tohto skutku dal vytesať nápis na bralo pod Trenčianskym hradom.
Po vykonaní tohto činu ešte zastával funkcie ako legát V. légie Macedonica a I. légie Italica. Neskôr sa stal v rokoch 183 až 184 nášho letopočtu miestodržiteľom v provincií Africa /Numídia/ a tam pôsobil až do roku 184. O jeho činoch sa dalo dozvedieť z nápisov opisujúcich jeho životné osudy nájdených v Diana Veteránorum z podstavca jeho sochy, ktorú mu dal postaviť mestský magistrát a bol druhotne zamurovaný do byzantského pevnostného múru / dnešná Zana v severnej Afrike vo vnútrozemí Alžírska, pôvodne osada rímskych veteránov /. Z tohto životopisu sa dalo vyčítať aj jeho meno, ktoré je na pôvodnom nápise na trenčianskej skale nečitateľné a tým aj ukončiť vývoj histórie nápisu.
Patril medzi veľmi kvalitných a známych vojakov, ktorý udatnosťou a hrdinstvom oslovili samotného cisára. Cisár mu osobne dal dar z ukoristených zbraní keď osobne zabil vodcu Valaona z kmeňa Naristov a to je dôkaz o jeho veľkosti. Podľa niektorých zdrojov dokonca držal aj konzulát okolo rokov 184 až 185 nášho letopočtu. Doba jeho smrti nie je známa, ale v ostatnom čase už zastával iba kľudnejšie a čestné funkcie.