Fučida, Micuo

Rozpočet tohoto webu pro rok 2018 : 85.000,- Kč / Příjmy doposud : 87.861,- Kč Chci přispět
Za posledních 7 dní bylo 352 příspěvků vloženo, 1888 editováno a 260 zmoderováno. Statistiky
Vývoj a novinky na tomto fóru + hlášení chyb

Fučida, Micuo

Mitsuo Fuchida / 淵田美津雄

    Avatar
     
    Příjmení:
    Surname:
    Fučida Fuchida
    Jméno:
    Given Name:
    Micuo Mitsuo
    Jméno v originále:
    Original Name:
    淵田美津雄 / ふちだ・みつお
    Fotografie či obrázek:
    Photograph or Picture:
    Hodnost:
    Rank:
    kapitán Captain
    Akademický či vědecký titul:
    Academic or Scientific Title:
    - -
    Šlechtický titul:
    Hereditary Title:
    - -
    Datum, místo narození:
    Date and Place of Birth:
    03.12.1902 Kacuragi (Nagao) /
    03.12.1902 Katsuragi (Nagao) /
    Datum, místo úmrtí:
    Date and Place of Decease:
    30.03.1976 Kašiwara
    30.05.1976 Kashiwara
    Nejvýznamnější funkce:
    (maximálně tři)
    Most Important Appointments:
    (up to three)
    - -
    Jiné významné skutečnosti:
    (maximálně tři)
    Other Notable Facts:
    (up to three)
    - -
    Související články:
    Related Articles:
    Zdroje:
    Sources:
    ja.wikipedia.org;
    URL : https://forum.valka.cz/topic/view/63171#432114Verze : 0
    MOD
    Avatar
     
    Příjmení:
    Surname:
    Fučida Fuchida
    Jméno:
    Given Name:
    Micuo Mitsuo
    Jméno v originále:
    Original Name:
    淵田美津雄 / ふちだ・みつお
    Všeobecné vzdělání:
    General Education:
    DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR
    DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR
    Vojenské vzdělání:
    Military Education:
    DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR
    DD.MM.RRRR-DD.MM.RRRR
    Důstojnické hodnosti:
    Officer Ranks:
    DD.MM.RRRR
    DD.MM.RRRR
    Průběh vojenské služby:
    Military Career:
    Vyznamenání:
    Awards:
    Poznámka:
    Note:
    - -
    Zdroje:
    Sources:
    ja.wikipedia.org;
    URL : https://forum.valka.cz/topic/view/63171#523360Verze : 0
    MOD
    Avatar
    Kapitán Fučida Micuo



    * 03. 12. 1902, Nagao, prefektúra Nara
    + 30. 05. 1976, Kašiwara




    - pilot Japonského námorného letectva, ktorý počas 2. sv.vojny, 7. decembra 1941 viedol prvú utočnú vlnu nad Pearl Harbor





    Fučida Micuo sa narodil 3. decembra 1902 (v znamení tigra) v obci Nagao v prefektúre Nara, ako prostredné z piatich detí. Otec Jazo bol riaditeľom na miestnej škole. Matka Šika pochádzala zo ctihodnej samurajskej rodiny.


    Po skončení strednej školy sa Micuo rozhodol vstúpiť do vojenského námorníctva. Napriek jeho útlej postave nebolo jeho rozhodnutie vstúpiť do ozbrojených síl prekvapujúce - pre mladých mužov Japonska bolo cťou bojovať za cisára. Radosť z tohto rozhodnutia mal obzvlášť Fučidov otec Jazo, ktorého mladíckym snom bolo stať sa vojakom, aj keď miesto námorníctva odporúčal synovi pechotu. Micuo však bol rozhodnutý. Údajne stačilo, že Micuo prvý krát uvidel more a hneď sa rozhodol pre kariéru námorníka. Japonské námorníctvo však predstavovalo elitnú zložku, do ktorej boli prijímaní iba najschopnejší uchádzači. O tvrdých kritériách prijatia sa Fučida presvedčil pri prijímačkách na vojenskú akadémiu v Ósake, ktoré musel dvakrát opakovať až napokon tretí pokus mu zabezpečil prijatie na akadémiu v roku 1919. O dva roky neskôr, v auguste 1921, bol prijatý na námornú akadémiu Eta Džima.


    V Eta Džime došlo k ďalšiemu Fučidovmu "osudovému" rozhodnutiu. Bol ním vyhliadkový let na hydropláne a rovnako ako v roku 1917 mu učarovalo more, tak tentoraz ho zlákala obloha sa on sa pevne rozhodol stať sa námorným pilotom. V decembri 1927 sa prepracoval k prijatiu na školu leteckého námorníctva v Kasumigare, ktorú ukončil v novembri 1928. Potom striedavo slúžil na mori a na námorných základniach v Japonsku. V novembri 1932 podstúpil v Jokosuke polročný špecializovaný výcvik v horizontálnom bombardovaní. Toho roku v januári sa oženil, narodil sa mu syn Joši a v roku 1937 dcéra Mijako. Dostavili sa aj kariérne úspechy - v roku 1936 sa opäť vrátil do Jokosuky, tentoraz však už ako inštruktor; 1. decembra 1936 bol povýšený na nadporučíka a v ten samý deň bol prijatý do školy námorného štábu v Tokiju.


    Počas jeho štúdia v Tokiju sa v júli 1937 rozhorel japonsko-čínsky konflikt a Fučida bol koncom roku poslaný do Nankingu nazbierať bojové skúsenosti. Prerušené štúdium na štábnej škole dokončil v septembri 1938. Následne bol prevelený na lietadlovú loď Rjúdžo a menovaný veliteľom letky, s ktorou sa opäť účastnil bojov nad Čínou. V rámci operačných turnusov potom slúžil v Sasebe; na lietadlovej lodi Akagi; v štábe 3. leteckej eskadry na lodi Rjúdžo a v auguste 1941 bol opäť prevelený na loď Akagi. Na palube Akagi stretol Minoru Gendu, dôstojníka štábu 1. leteckej flotily. Fučida a Genda boli spolužiakmi v Eta Džime a náhoda ich životné dráhy častokrát prepojila. Tentokrát však už nešlo o náhodu, ale o priamy Gendov úmysel, Genda sa postaral o Fučidove prevelenie k 1. leteckej flotile a jeho menovanie starším letovodom čím predurčil Fučidovu budúcu úlohu - viesť letecký útok na Pearl Harbor.



    V ústrety vojne


    Približne v polovici Tichého oceánu leží, ako pozostatok podmorskej sopečnej aktivity, súostrovie Havaj. Práve na Havajských ostrovoch sa v roku 1897 prvýkrát skrížili mocenské záujmy USA a Japonska. Do polovice 19. storočia sa japonským vládcom darilo držať Japonsko v izolácii od okolitého sveta. Ale výprava komodora Perryho z 8. júla 1853 prinútila Japonsko, aby tvorilo svoj trh zahraničnému obchodu. V roku 1867 nastúpil na trón cisár Mucuhito "Meidži"(v preklade "Osvietená vláda"). Mucuhito sústredil vo svojich rukách moc a započal proces vnútropolitických reforiem, ekonomických reforiem a najmä zmenu zahraničnej politiky. Reformy prebehli úspešne a Japonsko postupne posilovalo svoju pozíciu v medzinárodných vzťahoch, dokonca začalo prejavovať snahy o rozšírenie svojej sféry vplyvu. Vláda podporovala vysťahovalectvo svojich občanov na tichomorské ostrovy - príliv japonských prisťahovalcov mal posilniť vplyv Japonska na osídľovanom území. Kvôli svojej strategicky významnej polohe, neušli japonskej pozornosti Havajské ostrovy a tak v roku 1897 evidovali Havajské úrady už približne 60 000 Japoncov na ostrovoch. Vlnu japonského prisťahovalectva s nevôľou sledovali Spojené štáty, ktoré podnikali kroky na posilnenie svojho vplyvu v tejto oblasti. Od roku 1826 mali s Havajskou republikou zmluvu o priateľstve a v roku 1884 získali právo na vybudovanie americkej námornej základne Pearl Harbor na ostrove Oahu. Preto podnikli kroky na obmedzenie prisťahovalectva a v roku 1898 anektovali Havajské ostrovy. Japonsko proti anexii protestovalo a vyslalo k Honolulu krížnik Naniva a kolovali zvesti o pripravovanému útoku japonskej flotily. Američania odpovedali presunutím troch vojnových lodí k Havajským ostrovom. Krízu sa podarilo vyriešiť avšak rozpory medzi Japonskom a USA nasledovných 44 rokov kulminovali až v decembri 1941 vyvrcholili - opäť pri Havajských ostrovoch.



    Prípravy


    Ako bolo spomenuté, Fučidovo preveleniu ku 1. leteckej flotile odporučil Genda. Genda dostal vo februári 1941 na posúdenie predbežný plán útoku lietadlových lodí na americkú Tichomorskú flotilu kotviacu v prístave Pearl Harbor. Vo svojej analýze plánu Genda uviedol, že okrem nevyhnutného utajenia a technického zabezpečenia akcie, musí byť pilotom poskytnutí špičkový výcvik a schopného veliteľa. Fučidovou rolou boli práve dve menované úlohy - vycvičiť pilotov a veliť im počas útoku. Operácia Z, ako bolo napadnutie Pearl Harbor kódovo nazvané, počítala s útokom 1. leteckej flotily združujúcej lietadlové lode Akagi, Kaga, Sorjú a Hirjú, ku ktorým sa v septembri pridali Šokaku a Zuikaku. Loďstvo sa malo zhromaždiť na ostrove Iturup v zálive Hitokappu, preplávať medzi Aletuskými ostrovmi a Midway a havajskú základňu napadnúť zo severu. Plánovačom nedalo spávať dodržanie podmienky absolútneho utajenia operácie a starosti tiež pridávali predpokladané straty, odhadované na 40 až 60 %. Flotile velil viceadmirál Čuiči Nagumo, skúsený námorník zo starej školy, ktorý však s operáciami lietadlových lodí mal málo skúseností a proti plánu Z mal ostré námietky. Samotný letecký výcvik začal v polovici roku 1941. Piloti sa presunuli na základne na ostrove Kjúšú. Horizontálne bombardovanie viedol poručík Furukawa, strmhlavé bombardéry mali na starosť poručík Čihaja a kapitán Egusa, pilotov torpédových bombardérov viedli kapitáni Murata a Kusumi a stíhačov mal pod palcom kapitán Itaja. Bolo potrebné najmä zvýšiť presnosť a úspešnosť bombardovania. Bombardéry začali používať Fučidovu taktiku - nálet v 9 členných V-éčkových formáciách.


    Vyskytli sa však aj problémy technického rázu - torpéda sa po odhodení príliš ponorily a hrozilo, že uviaznu v plytkých vodách; letectvo nemalo dostatočne účinných typ bomby na vyradenie bitevných lodí; nikto netušil ako prekonať protitorpédové siete v prístave. Japonskí zbrojári sa však vynašli - na torpéda pripevnili drevené pomocné plôšky, ktoré udržiavali hĺbku ponoru na hranici 12 metrov. Úpravou lodného 406 mm protipancierového granátu vytvorili účinnú 800kg leteckú pumu. A problém s protitorpédovými sieťami vyriešili sami Američania - v deň útoku ich nerozvinuli okolo kotviacich lodí. 3. novembra si Jamamoto, po hrozbou reezignácie, vynútil schválenie Plánu Z a prá dní nato, vstúpili prípravy do poslednej fázy; výcviku na mori a presunu na zhromaždisko. 26. novembra útočný zväz opustil Hitokappský záliv a vydal sa v ústrety neistej budúcnosti...



    Začiatok bojov


    7. december 1941. Japonský úderný zväz zostal po celú plavbu nespozorovaný a tak mohli pred svitaním začať prípravy na štart prvej útočnej vlny, ktoré vzlietla po 6tej hodine. Fučida si na let spomína takto1):


    "Prvú vlnu tvorilo 183 lietadiel - horizontálne bombardéry, strmhlavé bombardéry, torpédové lietadlá a stíhačky. Letel som v čele, tesne za mnou 49 horizontálnych bombardérov typu 97 pod mojím priamym velením, každý vyzbrojený 800 kg ťažkou prieraznou bombou. Vpravo a mierne pod nami letel korvetní kapitán Murata z lodi Akagi so svojimi 40 lietadlami zo štyroch lietadlových lodí, každý z nich s torpédom upevneným pod trupom. Nado mnou v ľavo bola formácia 51 strmhlavých lietadiel typu 99 (pre štart z lietadlových lodí), ktorým velil korvetní kapitán Takahaši z lodi Šokaku. Každé z týchto lietadiel bolo vyzbrojené normálnou 250 kg bombou. Nad nami sa vznášali tri sprievodné stíhacie skupiny, zložené zo 43 lietadiel Zero a číhali na nepriateľské lietadlá, ktoré by vzlietali proti nám. Velil im korvetní kapitán Itaja z lodi Akagi. Keď uplynula hodina a 40 minút od štartu, (...) sa zrazu priamo pod mojím lietadlom objavila dlhá biela čiara vodného príboja. Bolo to severné pobrežie Oahu."


    Po pár minútach Fučida ďalekohľadom spozoroval prístav Pearl Harbor. Obloha bola prázdna bez amerických lietadiel a v prístave vládol pokoj. Avšak hlavný cieľ útoku, lietadlové lodi, v prístave neboli. Bolo presne 7:53 keď sa éterom rozľahol Fučidov signál Tora! Tora! Tora! (Tiger!), ktorý znamenal, že Japonci to dokázali - prekvapili Američanov nepripravených. V nastalom zmätku napáchali lietadlá prvej a druhej vlny v prístave a na letiskách veľké škody. Fučida krúžil nad ostrovom Oahu a vyhodnocoval napáchané škody. Na Akagi pristál ako posledný okolo 1nej hodiny. Po pristátí zistil, že protilietadlová paľba, ktorá poškodila jeho lietadlo, zasiahla ovládanie lietadla a jeho život tak doslova visel na niekoľkých neporušených oceľových vláknach, ktoré zásah prežili. Na radosťvšak nebol čas, Fučida bol ihneď zavolaný na kapitánsky mostík. Pred Nagumom a dôstojníkmi zväzu mohol nahlásiť poškodenie alebo potopenie 8 bitevných lodí (skutočné škody na amerických lodiach: Arizona a Oklahoma boli úplne zničené, California, Nevada a West Virginia boli potopené avšak neskôr opravené a vrátené do šlužby, Pennsylvania, Maryland a Tennessee boli poškodené) a ochromenie amerického letectva, pri strate 29 japonských lietadiel.


    Fučida navrhoval vyslať aj tretiu útočnú vlnu, ktorá by sa zamerala na zničenie nepoškodeného prístavného zariadenia. Nagumo však bol úspechom útoku bez straty na vlastných lodiach, že nechcel viac riskovať a o pol druhej vydal rozkaz pre návrat zväzu do Japonska, kam napokon lode dorazili po 22. decembri. Na letcov čakali na pevnine obrovské ovácie od občanov. Fučidovi sa 25. decembra dostalo cti pozvania do cisárskeho palácu, kde cisárovi Hirohitovi popísal priebeh útoku. Oslavy víťazstva trvali ešte niekoľko ďaľších dní. Trpkosť tohto víťazstva však malo Japonsko pocítiť už čoskoro. Na strane USA spôsobil japonský útok dočasnú paralýzu Tichomorskej flotily. Straty na americkej strane však boli relatívne - vďaka nepoškodeným prístavným zariadeniam sa z 8 napadnutých lodí podarilo 6 opraviť a vrátiť do služby. Američania boli nútený v Pacifiku bojovať s tým čo im zostalo, teda s lietadlovými loďami, čo viedlo k zmene staromódnych námorných doktrín. Opravené bitevné lode po návrate do služby tak čakala už len druhoradá úloha delostreleckej podpory a ochrany lietadlových lodí.
    Fučida neskôr napísal: "Nepriateľ sa poučil z porážky rýchlejšie, než sa naši vedúci námorní činitelia poučili z víťazstva."



    "S kanónom na vrabce"


    5. januára Nagumov zväz opäť vplával a smeroval na juh, s úlohou podporovať obsadenie Novej Guinei a priľahlých ostrovov. Holandská Východná India ponúkala Japonsku zásoby nerastných surovín a velenie predpokladalo, že narazí na tvrdý odpor. Fučida vzlietol 20. januára s necelou stovkou lietadiel k náletu nja prístav Rabaul na ostrove Nová Británia. Prístav bol však až na 2 vojensky bezcenné lode, prázdny. "Ďalší útok na Rabaul bol uskutočnení 22. januára, ale bol už zbytočný. Ďalší deň obsadili naše výsadky Rabaul a Kavieng bez boja. Celkovo som považoval nasadenie Nagumovho zväzu v tejto operácii za neúčelné a zbytočné. Pokiaľ sa niekedy išlo na vrabce s kanónom, potom to bol práve tento prípad."


    Austrália a prístav Darwin, predstavovali v ťažkých februárových dňoch roku 1942 pre Spojencov hlavnú zásobovaciu základňu, od ktorej závisel osud Jávy, Filipín, Holandskej Indii ako aj zvyšku nedobitých ostrovov. Obsadenie Austrálie nebolo v silách (ani v záujme) japonskej pozemnej armády a preto sa námorníctvo rozhodlo, že Darwin napadne a aspoň ho vyradí z prevádzky. Útok bol zverený Nagumovým lietadlovým lodiam a dátum bol stanovený na 19. februára. Ráno o 6:15 vzlietlo pod Fučidovým velením v dvoch vlnách 188 lietadiel a o 10 tej hodine sa začal útok na prístav. Útočníkov čakala tučná korisť - v prístave kotvilo 47 lodí, strážených iba približne tuctom stíhačiek. Japonskí piloti potopili 8 a poškodili 13 plavidiel a prístav samotný bol značne poškodený. Obsadzovanie Jávy, teraz už odrezanej od zásobovania, mohlo začať a Fučidovi letci sa zúčastnili vzdušnej ofenzívy. 3. marca viedol Fučida nálet na jávsky prístav Tjilatjap. Nálet bol opäť zničujúci a vyžiadal si potopenie 20 lodí. Avšak protilietadlová paľba bola zničujúca pre Fučidovo lietadlo. Haváriu ťažko poškodeného stroja v džungli ostrova Borneo neprežil jeho radista. Fučida a pilot našli až po piatich dňoch blúdenia cestu von z divočiny.



    Posledné víťazstvo


    Nagumovu flotilu lietadlových lodí čakala ďalšia úloha - vplávať do Indického oceánu a zničiť britské lode a prístavy - pre úspech invázie do Barmy bola prítomnosť Britov v regióne nežiadúca. 26. marca flotila vyplávala, cieľom bol ostrov Cejlón. 5. apríla napadol Fučida prístav Kolombo a o 4 dni napadli japonské lietadlá prístav Tirikunamalé. Pri týchto útokoch prišlo britské loďstvo o krížniky Dorsetshire a Cornwall, torpédoborec Vampire a lietadlovú loď Hermes.


    Nagumo mohol byť s výsledkom bojov spokojný a ani Fučida neskrýval nadšenie: "Vo všetkých akciách sme sa dobre osvedčili. Morálka i bojaschopnosť, boli na stálom vzostupe. Napriek tomu som bol teraz viac než kedykoľvek predtým presvedčený, že Nagumov zväz bol od návratu z útoku na Pearl Harbor nasadzovaný nevhodne, márnotratne." Počas cesty do Japonska, južne od ostrova Formosa (Tchaj-wan) zachytil 18. apríla radista Nagumovho zväzu správu o bombardovaní Tokija americkými bombardérmi z lietadlových lodí. Zväz začal okamžite prenasledovať americké lode, ale bolo to márne. Presné informácie o útoku sa Fučida dozvedel až neskôr. Američania vyslali 16 bombardérov B-25, ktoré sa rozdelili a napadli Tokijo, Nagoju, Ósaku a Kóbe. Nálet spôsobil minimálna materiálne škody, avšak ujmu na Jamamotovej hrdosti spôsobil obrovskú. "Najväčší vplyv Doolittlovho náletu spočíval v jeho okamžitom účinku na stále pokračujúcu kontroverziu o útoku na Midway podľa plánu Spojeného loďstva. Admirál Jamamoto sa cítil hlboko pokorený tým, že zlyhali všetky jeho opatrenia proti nepriateľskému útoku z lietadlových lodí na samotné Japonsko, a bol rozhodnutý, že je treba stoj čo stoj zabrániť tomu, aby sa to opakovalo. Rozhodol, že je treba neodkladne podniknúť ofenzívu, aby americké lietadlové lode boli zničené, a aby tak obranná hliadková línia mohla byť posunutá na východ k Midway a k západným Aleutám.
    V dôsledku toho rázom utíchol odpor proti dátumu útoku na Midway, ktorý bol stanovený na začiatok júna, ako aj ostatné námietky proti návrhu Spojeného loďstva, a veliteľstvo mohlo zahájiť prácu na definitívnom pláne operácií."



    Prvá prehra


    Plánom obsadenia atolu Midway sa Jamamotove Spojené loďstvo začalo zaoberať približne vo februári 1942. Tento návrh sa stretol so silným nesúhlasom námorného generálneho štábu, keďže námorný generálny štáb už mal rozplánovanú operáciu na izolovanie Austrálie "južným hákom" cez Fidži a Samou. Jamamoto ohajoval svoj plán tým, že obsadenie Midway zabráni americkému lo´dstvu podnikať útoky vo vnútri japonského perimetru, tak ako pri útoku Američanov na Marshallove a Gilbertove ostrovy. Obsadenie Midway by tiež mohlo vyústiť k rozhodujúcej bitke s Američanmi, ako to mala v doktríne Kantai Kessen vysnívané japonská admiralita. Námorný generálny štáb však oponoval a poukazoval na výhody izolovania Austrálie ako možnej základne pre neskoršiu americkú ofenzívu. Doolittlov nálet, ako bolo spomenuté, však ukončil všetky debaty a 5. mája bola operácia schválená.


    Celkový plán operácie bol svojím rozsahom obsiahlejší než útok na Pearl Harbor. Počítalo sa v ňom s využitím klamného útoku na Aleuty, Nagumovho zväzu, Jamamotovho zväzu bitevných lodí a zväzu vyloďovacích a zásobovacích lodí. 4. júna mal byť napadnutý Dutch Harbor na Aleutách. Tento úder mal odlákať pozornosť Američanov. 5. júna mal byť lietadlami Nagumovej 1. flotily napadnutý atol Midway a 7. júna mal byť atol obsadený výsadkom japonskej pechoty. Jamamotove bitevné lode sa mali plaviť v zálohe, 300 míľ za Nagumom.
    "27. mája ráno, vyplával z Haširadžimskej zátoky Nagumov zväz. Na poludnie preplávalo 21 lodí prielivom Bungo a ešte pred večerom boli už ďaleko v Pacifiku, mierili na juhovýchod v predom stanovenej plavebnej formácii. Nebol náznak, že by nás spozorovali nepriateľské ponorky, a tak som zaspával s príjemným vedomím, že všetko prebieha priaznivo. Ale táto moja osobná blaženosť netrvala dlho. Krátko ako som zaspal ma prebudila prudká bolesť brucha. Rýchlo bol zavolaný vrchný lekár, fregatný kapitán Tamai, ktorý po krátkom vyšetrení oznámil, že je to zápal slepého čreva a že ma musí okamžite operovať. To bola hrozná správa: znamenalo to, že budem bezmocným divákom vzrušujúcich udalostí, ktoré teraz nastanú. Spýtal som sa, či by ma Tamai nemohol liečiť tak, aby som to ešte 20 dní vydržal bez operácie, ale on trval na svojom."


    Keď ráno 4. júna vzlietla prvá útočná vlna a nabrala kurz na Midway, Američania o Japonskom pláne už dávno vedeli. Deň predtým totiž objavili skupinu transportných lodí a ešte predtým sa im podarilo dešifrovať depeše o pripravovanom útoku. O 7mej hodine ráno napadli Nagumovu flotilu americké bombardéry z Midway. To najhrošie však prišlo o pol 8mej. Na veliteľský mostík Akagi, prišla správa o spozorovaní amerických lietadlových lodí a nejednému dôstojníkovi sa vyjavilo štábne cvičenie invázie na Midway zo začiatku mája. Na cvičnú situáciu, že americké lietadlové lode boli spozorované medzi vysladním prvej a druhej útočnej vlny, zareagoval Nagumov štáb rovnako zmätene ako aj v reálnej situácii. Lietadlá druhej vlny boli prezbrojované z bômb na torpéda, až ich napokon americké lietadlá zastihli nepripravené na palubách lietadlových lodí. Fučida v to ráno opustil ošetrovňu a vyšiel na palubu, čo mu pri bombardovaní zachránilo život. O pol jedenástejtej sa z mrakov vynorili americké bombardéry a loď Akagi dostala priamy zásah. "Útočníci sa k nám dostali neohrozovaní, pretože naše stíhačky napadli krátko predtým predchádzajúcu vlnu torpédových lietadiel a nemali dosť času znovu vzlietnuť. Je teda možno povedať, že úspech amerických strmhlavých bombardérov bol vykúpený mučenníckym údelom torpédových lietadiel z predošlého náletu. Naše lietadlové lode nemali čas uniknúť, pretože útočiace lietadlá kryli mraky, pokým nezahájil útok. Boli sme pristihnutí v najnevhodnejšiu chvílu, v najzraniteľnejšej situácii - s palubou plnou lietadiel s plnými nádržami, vyzbrojených k úderu."


    Po výbuchu na palube počas evakuácie bol Fučida zasiahnutý tlakovou vlnou a pri páde si zlomil obe nohy. Než bol na nosítkach naložený na krížnik Nagara, videl Fučida koniec 1. leteckej flotily - 3 zo štyroch lietadlových lodí sa potápali a aj štvrtá bola čoskoro zničená. 5. júna bola operácia Midway odvolaná.



    Neľahký zvyšok vojny


    Po návrate do Japonska boli všetci zranení námorníci aj letci tajne prevezení do vojenskej nemocnice v Jokosuke. Neboli im povolené žiadne návštevy a mali zákaz hovoriť o bitke pri Midway. Čoskoro pochopili dôvod týchto opatrení: japonské noviny a rozhlas oslavovali obrovské víťazstvo pri Midway, ktorým bola rozhodnutá vojna v Pacifiku. Pre posilnenie vierohodnosti správ o víťazstve, uvažoval cisár Hirohito, nad udelením vyznamenaní pre "Midwayských víťazov." Fučida sa po vyliečení a prepustení z Jokosuky začal venovať zhromažďovaniu a vyhodnocovaniu informácií o bojoch lietadlových lodí v Pacifiku. V polovici roku 1943 bol pridelený ku štábu znovu vytvorenej 1. leteckej flotily. Tá sa formovala na pozemných základniach a po dokončení výcviku mala byť presunutá na lietadlové lode, prípadne z pozemných základní podporovať operácie námorníctva. Po zvyšok roku sa teda Fučida venoval navštevovaniu strategických ostrovov na Filipínach a v súostroví Mariany a Karolíny aby vytipoval sieť letísk, z ktorých mohla 1. letecká flotila operovať.


    Koncom roka sa Fučida opäť vrátil do Japonska. Od Midway už operačne nelietal a zameriaval sa na výcvik pilotov. Výcvik však ešte nebol dokončený, keď už bola 1. letecká flotila presunutá na Mariany aby bránila toto súostrovie pred americkým útokom. Fučidove naliehania aby bola jednotka nasadená až po skončení výcviku boli márne a tak napokon s úľavou prijal, keď bol 20 .apríla 1944 menovaný leteckým operačným dôstojníkom Spojeného loďstva. Zvyšky 1. leteckej flotily sa napokon stiahli na ostrov Tinian, kde bola jednotka počas júlových bojov zničená a dôstojníci štábu spáchali samovraždu.


    15. októbra bol povýšený na námorného kapitána (ekvivalent plukovnika). Vzhľadom na svoju novú funkciu v Spojenom loďstve, bolo vo Fučidovej právomoci zasahovať do rozhodnutí o nasadení letectva. V júli pol oboznámený s návrhom kontraadmirála Obajašiho a kapitána Eidžiro Idžoa, ktorí požadovali vytvorenie samovražedných leteckých jednotiek, ktoré by so špeciálne upravenými lietadlami vrážali do nepriateľských lodí. Fučida napokon návrh posunul k ďalšiemu schváleniu - výsledkom bolo nasadenie jednotiek kamikaze. S blížiacim sa koncom vojny sa samovražedné útoky stávali čoraz viac súčasťou taktiky japonského námorníctva aj letectva. Fučida tiež vypracoval a rozbehol prípravy na dva útoky, ktoré nepočítali s návratom útočníkov. Prvým mal byť Fučidom vedený letecký útok na lietadlové lode kotviace v prístave Majuro. Druhým bol výsadok špeciálneho komanda na leteckú základňu bombardérov B-29 na Mariánach. Vojaci mali zničiť čo najviac bombardérov, až pokým by neboli zabití. Avšak rýchly postup Američanov v Tichomorí a zásahy ich letectva zabránili realizácii týchto útokov a nespravili z Fučidu pilota "Božského vetra."



    Ožiarenie


    V auguste 1945 bol Fučida súčasťou komisie, ktorá v meste Hirošima pripravovala plány na vzdušnú obranu Japonských ostrovov. 5. augusta bol Fučida povolaný na základňu Jamato a po poludní z Hirošimi odletel. Druhý deň ráno o 8:15 vybuchla nad Hirošimou atómová bomba. Niektorí japonskí vedci a vládni predstavitelia pochybovali o nasadení amerických atómových bômb a tak bol zostavený tým vedcov a vojenských odborníkov, ktorí boli 7. augusta dopravení do Hirošimi aby preskúmali následky výbuchu. Fučida bol súčasťou týmu ako odborník na letectvo a dva dni sa pohyboval po zničených uliciach a vystavoval sa tak neviditeľnému zabijakovi - radiačnému žiareniu. Japonská vláda premrhala pochybnosťami a dohadmi možnosť na ukončenie vojny a tak tri dni po Hirošime prišiel ďalší trest - 9. augusta vybuchla nad Nagasaki ďalšia atómová bomba. Neskôr keď sa potvrdili správy o atómových bombách, začali sa prejavovať aj dôsledky radiácie na ničím nechránené telá vedeckej expedície. V krátkom časovom slede zomrelo niekoľko desiatok členov výskumných tímov, vyslaných do Hirošimi. U Fučidu sa ani po rokoch neprejavili žiadne následky radiácie.


    Napriek dvom zhodeným atómovým bombám boli mnohí japonskí vojaci stále odhodlani bojovať. Fučida, otrasený zničením Hirošimi avšak stále bojachtivý, začal akceptovať nevyhnutnosť kapitulácie až v polovici augusta 1945. Po dohovore princa Takamacua, spolužiaka v Eta Džime a cisárovho brata, sa Fučida podrobil vôli cisára ukončiť vojnu. Svoje názory a cisárove mierové posolstvo spísal do brožúrky, ktorú pod názvom "Tomuto veríme" rozšíril medzi japonskými letcami. 2. septembra 1945 sa Fučida zúčastnil na lodi Missouri kapitulačného aktu.
    Vojna sa skončila.



    Osvietenie


    Skončením vojny prišli mnohí Japonci o zmysel života. Nie však kvôli fanatickej bojachtivosti, ale kvôli faktu, že mnohí od mladosti okrem vojenčiny nič iné nepoznali a neovládali. Ani pre občana Micuo Fučidu nebola povojnová realita nijak priaznivá. Po skončení vojny bol opäť hospitalizovaný v nemocnici v Kure, kvôli vyšetreniam na následky radiácie. Po prepustení z nemocnice sa Fučida začal venovať obrábaniu pôdy a záhradkárstvu, ktoré mu tiež zabezpečovalo obživu, keďže okupačná správa Japonska zrušila akýkoľvek dôchodok pre japonských vojakov.


    Keďže ešte počas vojny mal Fučida skúsenosti s armádnymi dokumentmi pri vyhodnocovaní vojnových operácií, pracoval istú dobu tiež v skupine, ktorá sa zaoberala kompletizáciou vojnovej dokumentácie námorníctva. Dozvuky vojny pri práci s historickými dokumentmi doľahli na Fučidu, pričom si začal uvedomovať ako mnohokrát utiekol smrti. Tieto myšlienky ho postupne priviedli k zakúpeniu Biblie. Fučida začala chápať svoje prežitie ako dôsledok Božej milosti a začal svoju konverziu na kresťanstvo. Postupne začal hlásať evanjelium v Japonsku, v Spojených štátoch ako aj v Európe. Keď v priebehu 50.tych rokov prišla ponuka aby sa Fučida podieľal na vytvorení japonských obranných síl odmietol ju. Zaujímavosťou je, že napriek jeho horlivosti ku viere, Fučida si nikdy nevytvoril vzťah k Cirkvi a zameriaval sa iba na hlásanie evanjelia.


    Vďaka vlastnej skúsenostia znalosti archívnych dokumentov napísal knihu Midway, ktorá tvorí základné faktografické dielo o tejto bitke. Spoluautorom knihy je Fučidov spolubojonvík Masatake Okumiya. Ku sklonku života sa Fučidov zdravotný stav kvôli cukrovke značne zhoršil, bol pripútaný na lôžko až napokon 30. mája 1976 v meste Kašiwara zomrel.


    Fučidov prínos pre japonské námorné letectvo je nepopierateľný. Rozsahom svojich bojových skúseností šlo o najskúsenejšieho letovoda v japonskom námorníctve, ktorý sa po taktickej stránke podieľal na mnohých zásadách leteckého boja.
    Vo filme Tora! Tora! Tora! stvárnil Takahiro Tamura úlohu Micuo Fučidy počas útoku na Pearl Harbor.




    Zdroje:
    AVARIN, A.: Boj o Tichý oceán. Vimperk, Obchodní tiskárny, 1951.
    LAMONT-BROWN,R.: Kamikaze. Praha, Pavel Dobrovský-BETA, 2004. ISBN 80-7306-108-2.
    HUBÁČEK, M.: Pacifik v plamenech. Praha, Panorama, 1990.
    FUČIDA, M. - OKUMIYA, M.: Midway. Praha, Mladá fronta, 1990. ISBN 80-204-0164-4.
    JAKOVLEV, N. N.: Záhada Pearl Harboru. Praha, Naše Vojsko, 1964.
    PAVLÍK, J.: Japonské letadlové lodě z období II. světové války. Cheb, Svět křídel, 2003. ISBN 80-85280-98-1.
    PRANGE, G. W.: Boží samuraj. Praha, Naše Vojsko, 1995. ISBN 80-206-0458-8.
    SAUNDERS, H. H.: Duel v Pacifiku. Praha, Mustang, 1995. ISBN 80-85831-65-1.
    SHORES, CH. - CULL, B. - IZAVA, J.: Krvavá jatka 1. Plzeň, Mustang, 1994. ISBN 80-85831-48-1.
    SHORES, CH. - CULL, B. - IZAVA, J.: Krvavá jatka 2. Plzeň, Mustang, 1995. ISBN 80-85831-73-2.
    SKŘIVAN, A. - Cestou samurajů. Praha, Themis, 2005. ISBN 80-7312-043-7.
    SKŘIVAN, A. - Pád Nipponu. Praha, Themis, 2006. ISBN 80-7312-045-3.
    VEJŘÍK, L.: Tenno Heika Banzai - Pearl Harbor. Cheb, Svět Křídel, 1995. ISBN 80-85280-35-3.


    1)Všetky citácie uvedené v článku sú z knihy Midway - Fučida, Okumiya

    http://en.wikipedia.org/wiki/Mitsuo_Fuchida

    http://pro.corbis.com/search/Enlargement.aspx?CID=isg&mediauid=%7BC9400665-8A95-40CB-891D-4B84FBA446A4%7D
    URL : https://forum.valka.cz/topic/view/63171#306757Verze : 0