Rozpočet tohoto webu pro rok 2018 : 85.000,- Kč / Příjmy doposud : 87.861,- Kč Chci přispět
Za posledních 7 dní bylo 351 příspěvků vloženo, 1420 editováno a 275 zmoderováno. Statistiky
Vývoj a novinky na tomto fóru + hlášení chyb

Avramescu, Gheorghe

    Avatar
    General de armată Gheorghe Avramescu



    * 26.01.1884 Botosani
    + 03.03.1945 Iasbereni?



    Gheorghe Avramescu sa narodil 26. januára 1884 v Botosani v jednoduchej roľníckej rodine. Rovnako ako iní mladí muži z jeho spoločenskej vrstvy, zvolil si vojenskú kariéru. V roku 1906 bol prijatý na pechotnú dôstojnícku školu do Bukurešti. Ukončil ju v júli 1908 ako 11. zo 60. Bol povýšený do hodnosti podporučík a bol pridelený k 16. Dorobanti pluku v Suceave, kde velil čate. Zostal tam až do 23. septembra 1910, kedy bol poslaný do špeciálnej pechotnej školy. O rok neskôr ju ukončil a bol povýšený do hodnosti poručík. Pridelili ho k 38. pešiemu pluku Neagoe Basarab v Braile. Tam sa vo februári 1913 oženil s Adelou Gologanovou. Po skončení Bulharskej kampane v roku 1913, odišiel v októbri študovať na vojenskú akadémiu, pričom bol de jure pridelený k 39. pešiemu pluku. Len po jednom roku musel školu prerušiť a vrátil sa k 38. pluku, aby velil rote.


    Vstup Rumunska do svetovej vojny, ktorá zúrila po celej Európe, sa blížil. Záložné jednotky boli aktivované, chýbali však dobrí velitelia. Preto povýšili Gheorghea na kapitána a vymenovali za veliteľa 9. roty 78. rezervného pešieho pluku. 40. brigáda (9. divízia), kam bol pluk zaradený, bola dislokovaná v Dobruji. Krátko po vypuknutí bojov s Bulharskom a Nemeckom, prevzal Avramescu 3. prápor. Bojoval v bojoch v Parachioi - Calaici, Mulciova, Perveli a Muratan, kde bol medzi 7. až 20. októbrom 1916 zranený na pravej ruke. Na front sa vrátil po mesiaci, prevzal velenie 2. práporu 38/78. pluku. Porážky, ktoré oba pluky z Braile utrpeli, mali za následok spojenie oboch plukov. Ako jeden celok sa vyznamenali v bitke o Bukurešť 16.-29. novemra 1916, 20. novembra-3. decembra a tiež počas ústupu do Moldavska pri Urziceni, Glodeanu Sarat a Pogoanele. Za svoje činy počas tejto prvej kampane mu bol začiatkom roku 1917 udelený Steaua Romaniei Order Knight class s Virtute Militara stuhou. Počas jarnej reorganizácie rumunskej armády bol zo zvyškov dvoch rezervných plukov vytvorený 73/78. pluk. Zúčastňoval sa bojov v Marasesti ako veliteľ praporu, v septembri bol povýšený do hodnosti majora. Za túto druhú kampaň získal Coroana Romaniei Order Officer class s Virtute Militara stuhou. Vo februári 1918 bol Avramescu presunutý do štábu 1. Vanatori divízie ako veliteľ mobilizačného a organizačného oddelenia, hoci na vojenskej akadémii študoval iba jeden rok. V tejto pozícii zotrval až do 1.-14. októbra 1918, kedy ho poslali dokončiť akadémiu. Ovšem o štyri týždne neskôr ho remobilizácia prinútila po druhý krát prerušiť štúdiá. Major Avramescu bol vymenovaný za veliteľa spravodajského oddelenia 3. zboru.


    Po tom, čo skončili boje s Maďarskou republikou rád, vrátil sa v roku 1919 na vojenskú akadémiu a o rok ju absolvoval ako druhý najlepší z ročníka. Opäť sa vrátil ako veliteľ práporu v 78. pluku. Po rozpustení tejto jednotky v roku 1923 ho povýšili do hodnosti podplukovník a menovali náčelníkom štábu 10. pešej divízie. V tejto pozícii bol až do 31. marca 1929, kedy ho znovu povýšili, na veliteľa svojej starej jednotky, 38. pešieho pluku v Braile. V októbri 1932 sa presunul na generálny štáb ako veliteľ 6. logistického oddelenia. Od marca 1934 bol pridelený ku generálnemu inšpektorátu Žandarmérie a od júna 1935 získal velenie 12. pešej brigády. O rok neskôr sa stal brigádnym generálom a od novembra 1937 prevzal 10. pešiu brigádu. Po vyše dvoch rokoch, v septembri 1939, bol menovaný veliteľom 10. pešej divízie, kam priradili jeho brigádu. 8. júna 1940 bol povýšený do hodnosti generálmajor.


    Začiatok východnej kampane ho zastihol ako veliteľa horských jednotiek, s ktorými sa v júli 1941 zúčastnil ofenzívy v severnej Bukovine. Získal za to Ordinul Mihai Viteazul 3. triedy a Železný kríž 1. a 2. triedy. Prerazil opevnenú Stalinovu líniu a postúpil k rieke Bug a neskôr ku Dnepru, pričom kryl ľavé krídlo 11. nemeckej armády. Prišiel až na severný Krym, kde sa zúčastnil bitky o Azovské more. Prispel k porážke sovietskej 9. a 18. armády . Priradený k Mansteinovej 11. armáde, rozdelil pri Salkovskej šiji spolu so svojimi jednotkami poloostrov počas zimných bojov roku 1941. Operáciám velil z prvej línie, rovnako ako v prípade bojov okolo Feodosije. A to aj napriek tomu, že boli obdobia, kedy horské jednotky pozostávali prakticky iba z jednej jednotky, dokonca v roku 1941 nepodliehala ich priamemu veleniu žiadna jednotka. Manstein totiž de facto pridelil rumunské jednotky do nemeckých zborov. Avramescu protestoval a podarilo sa mu v danej veci získať podporu maršala Antonesca. Tak v júni 1942 pri finálnom útoku na Sevastopol, získal velenie úseku, pričom velil dvom divíziám (1. horská divízia a 18. pešia divízia). 18. pešia divízia bránila ľavé krídlo 54. zboru a 1. horská divízia pravé krídlo 30. zboru. Úlohou zborov bolo spredu obkľúčiť sovietske sily a asistovať susedným nemeckým zborom pri ich postupe. Jeho rumunské jednotky boli rovnako ako 54. zbor rozptýlené na 17 km dlhej línii, 54. zbor však mal 4 divízie. Tento úsek mal veľmi nerovný zalesnený terén, najťažší v okolí Sevastopoľa. Napriek tomu zaujali niekoľko kľúčových obranných pozícií, ako napríklad Bastion II, najdôležitejší sovietsky pozorovací bod. Horské jednotky stiahli z prvej línie po tom, čo zarovnali Balaklavskú kapsu, kde obkľúčili 109. streleckú divíziu (cez 10 000 zajatcov). Za tieto zásluhy bol povýšený na generálporučíka a dekorovaný Ordinul Mihai Viteazul druhej triedy a Nemeckým krížom v zlate.


    Koncom roku 1943 bol menovaný veliteľom 3. zboru, ktorý bol umiestnený v Podnestrí a neskôr 6. zboru, s ktorým v roku 1944 bojoval v Moldavsku. V auguste, v podvečer sovietskej Jassko-Kišinevskej operácie, prevzal priame velenie 4. armády, pretože generál Racovita bol v tom čase na dovolenke. Predvídal hlavnú ofenzívu, ktorú v tomto úseku chystal 2. ukrajinský front. No kvôli obmedzenému množstvu vyzbrojených a motorizovaných jednotiek, ktoré mal k dispozícii, nemohol uskutočniť protiútok, takže nedokázal zabrániť pohrome. 20. augusta sa dostal do sporu s maršálom Antonescom, ktorý pricestoval na veliteľstvo v Bacau. Avramescu chcel vydať rozkaz, aby sa vojská stiahli späť na opevnenú líniu Adjud-Foscani-Namoloasa-Galati. Považoval ju za jediné miesto, kde mohol zastaviť početné sovietske tankové zbory. Výsledkom bolo jeho nahradenie generálom Stefleaom, pravou rukou maršála Antonesca. Avramescu sa vrátil k 6. zboru, k jednotke, ktorej oficiálne velil. No len na chvíľu, keďže udalosti nabrali neočakávaný obrat.


    31. augusta bol menovaný veliteľom 4. armády, ktorú viedol v bojoch v Transylvánii. Jeho jednotky v septembri zastavili nemecko-maďarskú ofenzívu a zahájili protiútok k rieke Mures. V októbri 1944 začala sovietsko-rumunská ofenzíva, ktorá zatlačila armády osi v severozápadnej Transylvánii. 26. októbra 1944 obsadili mesto Carei a 4. armáda prekročila hranice s Maďarskom z roku 1939. Postup pokračoval k Tise, údolím Hernádu cez Heygjalské hory až k slovenským hraniciam. Za jeho prispetie k opätovnému získaniu severozápadnej Transylvánie obdržal Mihai Viteazul Order s mečmi 3. triedy. Iba traja rumunskí generáli získali vzor rádu 3. a 2. triedy z roku 1941 a vzor 3. triedy z roku 1944. Mimochodom, všetci boli veliteľmi horských jednotiek.


    Stav rumunskej armády bol začiatkom roku 1945 zúfalý. Bol to hlavne výsledok zlého zásobovania. Noví spojenci používali rumunský zásobovací systém pre ich vlastné potreby. Väčšina rumunských produktov bola posielaná jednotkám Červenej armády. Generál Avramescu pri každej príležitosti vehementne protestoval. Samozrejme, že maršál Malinovskij tieto fakty odmietol ako "výsledok sabotáže dôstojníkov starého režimu". Potom ako sovietske veliteľstvo povolilo aby dodali 200 vagónov s potravinami 4. armáde, Avramescu naďalej protestoval. Hlavným dôvodom bolo, že väčšinu vyčerpaných rumunských jednotiek, ktoré mali podstav mužstva poverovali úlohami presahujúcimi ich možnosti.


    Podľa pamätí generála G. Mihaila, vtedajšieho generálneho inšpektora pechoty a člena mimoriadneho výboru armády, bol predvolaný pred generála Sanatesca, náčelníka Generálneho štábu. Ukázal mu list od generála Dragomira, v ktorom bol generál Avramescu obvinený z tajného spolčovania s Nemcami. Generál Sanatescu vo svojích vlastných memoároch spomína správu plukovníka Grosu o zvláštnom jednaní veliaceho generála. Obaja generáli sa rozhodli obžalobu nezverejniť a keďže Avramescovi zostával do výslužby iba jeden mesiac, poslali ho na 25-dňovú dovolenku, na konci ktorej mal byť prepustený z aktívnej služby.


    Nanešťastie, toto nebol koniec dlhej a ohromujúcej vojenskej kariéry generála Avramesca. Veliteľ 2. ukrajinského frontu, maršál Malinovskij zažiadal o jeho návrat na veliteľstvo 4. armády. Dôvodom bol pokles operačnej kapacity od jeho odchodu o 50%. Bolo to však diskutabilné, ak vezmeme do úvahy vysokú kompetenciu nového veliteľa, generálporučíka N. Dascalesca. Generál Mihail najprv rozhodnutiu odporoval, dokonca sa mu podarilo presvedčiť mimoriadny armádny výbor, aby žiadosť odmietol. Výbor sa však nakoniec podriadil sovietskemu nátlaku a generál Avramescu sa vrátil na front a úspešne viedol 4. armádu v prvej fáze zvolensko-bystrickej operácie na Slovensku.


    2. marca 1945 bol spolu s generálom Dragomirom predvolaný na veliteľstvo sovietskej 40. armády, aby prezentovali situáciu v rumunskej 4. armáde. Po hodine oznámili dôstojníkom, ktorí prišli s nimi, že Avramescu a Dragomir odišli s generálom F.F.Jmačenkom na veliteľstvo 2. ukrajinského frontu, kam ich predvolal maršal Malinovský. V skutočnosti však oboch generálov zatkli.O 20:30 oznámil sovietsky styčný dôstojník pri rumunskej 4. armáde, že novým veliteľom je generál Dascalescu. 5. marca poslal Dascalescu Jmačenkovi oficiálny list s otázkou, kedy odišli Avramescu a Dragomir do Bukurešti (ako mu pôvodne povedali) a kedy sa majú vrátiť. O štyri dni neskôr navštívil Jmačenko veliteľstvo 4. armády. Dascalescu sa opätovne pýtal, kde sú obaja generáli. Jedinou odpoveďou mu bolo odporučenie, aby sa opýtal na Ministersve obrany alebo rumunskom Generálnom štábe.


    3. marca 1945 zatkli Avramescovu ženu Adelu a dcéru Feliciu a poslali ich na Sibír. Dcéra spáchala samovraždu 6. marca. Žena sa vrátila do Rumunska v roku 1956. Rumunskí predstavitelia sa obrátili na sovietsky Najvyšší tribunál a zistili, že generál Gheorghe Avramescu zomrel 3. marca 1945 pri meste Iasbereni, po útoku nemeckých lietadiel. Pochovaný bol v Budapešti. Možné je, že bol v skutočnosti popravený NKVD, pretože zvláštnou zhodou náhod auto zasiahla iba jedna guľka a nik iný okrem rumunského generála v ňom nebol zasiahnutý.


    23. októbra 2000 sa generál Avramescu do Rumunska vrátil. Je pochovaný na vojenskom cintoríne v Cluji.


    Otázka jeho predpokladaného spolčovania a prechodu jeho 4. armády na nemeckú stranu je stále otvorená. Viac napovie až otvorenie sovietskych archívov.




    pramene, foto:
    http://ww2db.com/person_bio.php?person_id=437
    http://ro.wikipedia.org/wiki/Gheorghe_Avramescu

    URL : https://forum.valka.cz/topic/view/76959#283155Verze : 0