Kompas Adrianova (v slovenských ozbrojených silách "buzola náramková adriánová")
Priemer kompasu: 50 mm
Výška kompasu: 16 mm
Dĺžka remienku: 280 mm
Šírka remienku: 10 mm
Hmotnosť kompasu: 43 g
Za vznikom tohto typu prístroja stál ruský inžinier a vojenský kartograf Vladimír Nikolajevič Adrianov, ktorý v roku 1907 predstavil veleniu armády prvý vojskový kompas. Jednoduchosť konštrukcie, spoľahlivosť a presnosť priniesli okamžite veľkú popularitu. Na počesť autora projektu dostal predmet po ňom aj pomenovanie ako „Adrianov kompas“. S kompasom Adrianova (podobne ako aj s inými magnetickými kompasmi) možno určiť svetové strany, orientovať mapy, merať azimuty na objekty, rovnako vyberať smer pohybu podľa známeho azimutu. Puzdro kompasu je vyhotovené z bakelitu. Obvod vonkajšej časti krytky – otočná luneta so stupnicou, je zhotovená z oceľového plechu. Vo vrchnej časti krytky sa nachádza sklenený priehľadný priezor, cieľnik a muška k zameriavaniu objektov. Pod skleneným priezorom je umiestnená kruhová uhlomerná stupnica. Kompas má záchyt k aretácii magnetickej strelky, určený k jej zaisteniu proti pohybu. Zabezpečuje to ochranu proti zbytočnému opotrebeniu pri presunoch, či preprave kompasu. Koženkový remienok je určený k upevneniu na zápästie, preto je klasifikovaný ako kompas náramkový. Pre možnosť práce s prístrojom za šera i v noci boli niektoré prvky stupnice a funkčných častí vybavené fosforeskujúcim náterom. V niektorých prípadoch mohol takýto prístroj vykazovať aj zvýšenú hodnotu rádioaktívneho žiarenia. Dôvodom bolo použitie rádia 226 v svetielkujúcich prvkoch kompasu. V ZSSR sa zvyklo používať v rôznych typoch prístrojov na svetielkujúcich osnovách do roku 1970, neskôr bolo nahradzované bezpečnejšími trítiovými prvkami. Mladšie prístroje sú tak vybavené už štandardne. Ako nedostatok kompasu sa javila nestabilnosť strelky pri menšom pohybe kompasu a dlhšia doba jej ustálenia. Uvedený jav bol spôsobený uložením magnetickej strelky v priestore bez kvapaliny. Pre absenciu rovnej línie pravítka bola zložitejšia i práca s mapou. Svetelné elementy v neskorších modeloch po chvíľke vyhasínali a pred použitím ich bolo treba nabiť na svetle. V krajine svojho pôvodu našiel kompas široké uplatnenie v rôznych druhoch vojsk, vybavovali s ním aj kozmonautov. V Československu sa po druhej svetovej vojne, okrem domácich typov prístrojov, dostal kompas Adrianova tiež do výzbroje armády. Dodával sa aj ako súčasť niektorých súprav preberaných zo ZSSR. Napríklad v ČSĽA a neskôr v nástupníckych armádach tvoril súčasť leteckej prenosnej núdzovej dávky (NAZ-7) určenej k prežitiu. Ukladala sa do vystreľovacích sedadiel bojových stíhacích lietadiel sovietskeho pôvodu.
Priemer kompasu: 50 mm
Výška kompasu: 16 mm
Dĺžka remienku: 280 mm
Šírka remienku: 10 mm
Hmotnosť kompasu: 43 g
Za vznikom tohto typu prístroja stál ruský inžinier a vojenský kartograf Vladimír Nikolajevič Adrianov, ktorý v roku 1907 predstavil veleniu armády prvý vojskový kompas. Jednoduchosť konštrukcie, spoľahlivosť a presnosť priniesli okamžite veľkú popularitu. Na počesť autora projektu dostal predmet po ňom aj pomenovanie ako „Adrianov kompas“. S kompasom Adrianova (podobne ako aj s inými magnetickými kompasmi) možno určiť svetové strany, orientovať mapy, merať azimuty na objekty, rovnako vyberať smer pohybu podľa známeho azimutu. Puzdro kompasu je vyhotovené z bakelitu. Obvod vonkajšej časti krytky – otočná luneta so stupnicou, je zhotovená z oceľového plechu. Vo vrchnej časti krytky sa nachádza sklenený priehľadný priezor, cieľnik a muška k zameriavaniu objektov. Pod skleneným priezorom je umiestnená kruhová uhlomerná stupnica. Kompas má záchyt k aretácii magnetickej strelky, určený k jej zaisteniu proti pohybu. Zabezpečuje to ochranu proti zbytočnému opotrebeniu pri presunoch, či preprave kompasu. Koženkový remienok je určený k upevneniu na zápästie, preto je klasifikovaný ako kompas náramkový. Pre možnosť práce s prístrojom za šera i v noci boli niektoré prvky stupnice a funkčných častí vybavené fosforeskujúcim náterom. V niektorých prípadoch mohol takýto prístroj vykazovať aj zvýšenú hodnotu rádioaktívneho žiarenia. Dôvodom bolo použitie rádia 226 v svetielkujúcich prvkoch kompasu. V ZSSR sa zvyklo používať v rôznych typoch prístrojov na svetielkujúcich osnovách do roku 1970, neskôr bolo nahradzované bezpečnejšími trítiovými prvkami. Mladšie prístroje sú tak vybavené už štandardne. Ako nedostatok kompasu sa javila nestabilnosť strelky pri menšom pohybe kompasu a dlhšia doba jej ustálenia. Uvedený jav bol spôsobený uložením magnetickej strelky v priestore bez kvapaliny. Pre absenciu rovnej línie pravítka bola zložitejšia i práca s mapou. Svetelné elementy v neskorších modeloch po chvíľke vyhasínali a pred použitím ich bolo treba nabiť na svetle. V krajine svojho pôvodu našiel kompas široké uplatnenie v rôznych druhoch vojsk, vybavovali s ním aj kozmonautov. V Československu sa po druhej svetovej vojne, okrem domácich typov prístrojov, dostal kompas Adrianova tiež do výzbroje armády. Dodával sa aj ako súčasť niektorých súprav preberaných zo ZSSR. Napríklad v ČSĽA a neskôr v nástupníckych armádach tvoril súčasť leteckej prenosnej núdzovej dávky (NAZ-7) určenej k prežitiu. Ukladala sa do vystreľovacích sedadiel bojových stíhacích lietadiel sovietskeho pôvodu.