Fínske rádiostanice skupiny Kyynel boli používané počas Fínsko Sovietskej vojny. V tomto príspevku budú spomenuté všetky známe zariadenia bez ohľadu na to či ide o vysielač alebo prijímač. Vzájomne sa jednotlivé typy líšili iba v maličkostiach, parametre a zapojenie boli prakticky rovnaké. Označenie Kyynel znamená slza. Keďže prieskumno záškodnícke jednotky sa pohybovali v tyle sovietských vojsk, ďaleko od základne, požiadavka bola a by zariadenia boli malé a ľahké, aj za cenu vyšších nárokov na schopnosti obsluhy.
Ako prvý prijímač bol používaný TÖPÖ prijímač pre príjem jedinej frekvencie 166 kHz v pásme dlhých vĺn. Výhodou dlhých vĺn je, že sa šíria rovnako bez ohľadu na dnnú dobu. Prijímač bol spätnoväzobný trojelektrónkový 1-V-2, vo válcovom púzdre s priemerom 70 a dĺžkou 180 mm, batérie boli samostatné 1,5 a 120 V, pripájané káblikmi.
Ďalším prijímačom bo krátkovlnný M7 ktorý mal prakticky rovnaké zapojenie ako predchádzajúci typ s rozdielom rozsahu frekvencií a mechanickej konštrukcie. Rozsah bol 3,5 až 6 MHz a rozmery 120 x 55 x 150 mm. Váha aj s externými batériami 7,5 kg Prevádzky A1, A3.
Vysielače M4 a M5 boli identické až na použitú elektrónku. Rozsah bol rovnaký ako pri prijímači M7, teda 3,5 až 6 MHz, prevádzka A1 a výkon od 0,5 do 1,5 W. Vysielač bol vo vodotesnom púzdre, s plynulým ladením.
Skombinovaním prijímača M7 a vysielača M56 do jedneho púzdra vznikolo zariadenie M10 a M11. V M11 bolo možné vysielač riadiť aj kryštálom, čo skracovalo dobu potrebnú na nadviazanie spojenia. Parametre zostali zachované ako pri prijímači aj pri vysielači.
Posledným výrobkom tejto rady bol vysielač M12. Išlo o dvojelektrónkový vysielač pre spojenie na väčšie vzdialenosti. Opäť bol riešený ako samostatný kus, bez prijímača.
Zdroj: vlastný článok v Amatérskom rádiu 1/2003
Ako prvý prijímač bol používaný TÖPÖ prijímač pre príjem jedinej frekvencie 166 kHz v pásme dlhých vĺn. Výhodou dlhých vĺn je, že sa šíria rovnako bez ohľadu na dnnú dobu. Prijímač bol spätnoväzobný trojelektrónkový 1-V-2, vo válcovom púzdre s priemerom 70 a dĺžkou 180 mm, batérie boli samostatné 1,5 a 120 V, pripájané káblikmi.
Ďalším prijímačom bo krátkovlnný M7 ktorý mal prakticky rovnaké zapojenie ako predchádzajúci typ s rozdielom rozsahu frekvencií a mechanickej konštrukcie. Rozsah bol 3,5 až 6 MHz a rozmery 120 x 55 x 150 mm. Váha aj s externými batériami 7,5 kg Prevádzky A1, A3.
Vysielače M4 a M5 boli identické až na použitú elektrónku. Rozsah bol rovnaký ako pri prijímači M7, teda 3,5 až 6 MHz, prevádzka A1 a výkon od 0,5 do 1,5 W. Vysielač bol vo vodotesnom púzdre, s plynulým ladením.
Skombinovaním prijímača M7 a vysielača M56 do jedneho púzdra vznikolo zariadenie M10 a M11. V M11 bolo možné vysielač riadiť aj kryštálom, čo skracovalo dobu potrebnú na nadviazanie spojenia. Parametre zostali zachované ako pri prijímači aj pri vysielači.
Posledným výrobkom tejto rady bol vysielač M12. Išlo o dvojelektrónkový vysielač pre spojenie na väčšie vzdialenosti. Opäť bol riešený ako samostatný kus, bez prijímača.
Zdroj: vlastný článok v Amatérskom rádiu 1/2003