A-35 Aldan - systém protiraketovej obrany určený na obranu Moskvy, vyvíjaný od začiatku 60 rokov.
Systém dostal kódové označenie NATO ABM-1 Galosh. V systéme boli postupne používané rakety A-350Ž a neskôr výkonnejšie a voči rádioaktivite odolnejšie rakety A-350R. Dosah rakiet bol 350 / 450 km.
Systém existoval v dvoch modifikáciách - staršia modifikácia označovaná A-35 Aldan (ABM-1A Galosh Mod 1) a modernizovaná modifikácia A-35M Aldan (ABM-1B Galosh Mod 2).
Ako náhrada systému sa plánoval systém S-225 (kód NATO ABM-2), ktorého vývoj bol neskôr zastavený a nahradený systémim A-135 Baton (ABM-3 Gazelle), inštalovaným v 80-tych rokoch.
Vznik a vývoj:
Rozhodnutie o vývoji systému schopného pôsobiť proti balistickým raketám padlo 8.4.1958. Išlo o rozšírenie už existujúcich projektov a ich nasadenie na obranu Moskvy. Systém dostal kódové označenie A-35 a bol vyvíjaný pod vedením generálneho konštruktéra K.B. Kisunka. V roku 1960 prevzala vývoj systému konštrukčná kancelária Vympel. požiadavky na systém boli definované tak, aby bol schopný zničiť prilietajúce hlavice amerických medzikontinentálnych balistických rakiet Minuteman-2 a Titan-2. Celý systém pozostával z centrálneho systému riadenia paľby, ôsmich sektorových rádiolokátorov, rádiolokátoru ďalekého dosahu Dunaj-3 (konštruktér P. Sosulnikov), prehľadového rádiolokátoru Dunaj-3U (konštruktér A. N. Musatov) a 32 odpaľovacích zariadení s raketami A-350 v prepravných kontajneroch.
Systém bol po prvýkrát testovaný v jeseni 1962, ale k funkčnosti bolo vznesených veľa výhrad. Jednou z najdôležitejších výhrad bol fakt, že trieštivo-trhavá hlavica nezabezpečovala bezpečné zničenie útočiacej hlavice. Preto vývoj systému pokračoval naďalej a v roku 1964 bol systém testovaný opäť. Miesto trieštivo-trhavých hlavíc mali byť rakety vybavené nukleárnymi hlavicami, zabezpečujúcimi ničenie hlavíc s takmer 100% pravdepodobnosťou. Použitím nukleárnych hlavíc bolo zároveň možné zredukovať počet odpaľovacích zariadení (komplexov) na 16. Systém bol zavádzaný do výzbroje v dvoch fázach - v prvej fáze boli do výzbroje zavedené rakety bez navádzacieho systému, ktoré boli odpaľované do bodu nadbehu vypočítaného pozemným riadiacim systémom. V druhej fáze bol postupne do rakiet implementovaný rádiolokátor umožňujúci aktívne dohľadanie letiacej hlavice a samonavedenie.
Výstavba jednotlivých odpaľovacích zariadení sa začala v roku 1962, pričom bola v maximálnej miere použitá už existujúca infraštruktúra systému S-25 (protiraketový systém Moskvy a jeho súradnice pre program GoogleEarth). Systém bol uvedený do skúšobnej prevádzky v roku 1972 (rakety zatiaľ bez aktívnych rádiolokátorov), do plnej prevádzky bol systém uvádzaný postupne od roku 1974 dodávkou prvých rakiet vybavených rádiolokátorom. Účinnosť systému mala dosahovať až 93%. Plnú bojovú pohotovosť rakiet A-350Ž dosiahol systém v roku 1973, následne, v roku 1974 dosiahol systém bojovú pohotovosť aj raketami A-350R (odolných proti rádioaktívnemu žiareniu).
Zdroj: http://www.astronautix.com/lvs/a35.htm
Systém dostal kódové označenie NATO ABM-1 Galosh. V systéme boli postupne používané rakety A-350Ž a neskôr výkonnejšie a voči rádioaktivite odolnejšie rakety A-350R. Dosah rakiet bol 350 / 450 km.
Systém existoval v dvoch modifikáciách - staršia modifikácia označovaná A-35 Aldan (ABM-1A Galosh Mod 1) a modernizovaná modifikácia A-35M Aldan (ABM-1B Galosh Mod 2).
Ako náhrada systému sa plánoval systém S-225 (kód NATO ABM-2), ktorého vývoj bol neskôr zastavený a nahradený systémim A-135 Baton (ABM-3 Gazelle), inštalovaným v 80-tych rokoch.
Vznik a vývoj:
Rozhodnutie o vývoji systému schopného pôsobiť proti balistickým raketám padlo 8.4.1958. Išlo o rozšírenie už existujúcich projektov a ich nasadenie na obranu Moskvy. Systém dostal kódové označenie A-35 a bol vyvíjaný pod vedením generálneho konštruktéra K.B. Kisunka. V roku 1960 prevzala vývoj systému konštrukčná kancelária Vympel. požiadavky na systém boli definované tak, aby bol schopný zničiť prilietajúce hlavice amerických medzikontinentálnych balistických rakiet Minuteman-2 a Titan-2. Celý systém pozostával z centrálneho systému riadenia paľby, ôsmich sektorových rádiolokátorov, rádiolokátoru ďalekého dosahu Dunaj-3 (konštruktér P. Sosulnikov), prehľadového rádiolokátoru Dunaj-3U (konštruktér A. N. Musatov) a 32 odpaľovacích zariadení s raketami A-350 v prepravných kontajneroch.
Systém bol po prvýkrát testovaný v jeseni 1962, ale k funkčnosti bolo vznesených veľa výhrad. Jednou z najdôležitejších výhrad bol fakt, že trieštivo-trhavá hlavica nezabezpečovala bezpečné zničenie útočiacej hlavice. Preto vývoj systému pokračoval naďalej a v roku 1964 bol systém testovaný opäť. Miesto trieštivo-trhavých hlavíc mali byť rakety vybavené nukleárnymi hlavicami, zabezpečujúcimi ničenie hlavíc s takmer 100% pravdepodobnosťou. Použitím nukleárnych hlavíc bolo zároveň možné zredukovať počet odpaľovacích zariadení (komplexov) na 16. Systém bol zavádzaný do výzbroje v dvoch fázach - v prvej fáze boli do výzbroje zavedené rakety bez navádzacieho systému, ktoré boli odpaľované do bodu nadbehu vypočítaného pozemným riadiacim systémom. V druhej fáze bol postupne do rakiet implementovaný rádiolokátor umožňujúci aktívne dohľadanie letiacej hlavice a samonavedenie.
Výstavba jednotlivých odpaľovacích zariadení sa začala v roku 1962, pričom bola v maximálnej miere použitá už existujúca infraštruktúra systému S-25 (protiraketový systém Moskvy a jeho súradnice pre program GoogleEarth). Systém bol uvedený do skúšobnej prevádzky v roku 1972 (rakety zatiaľ bez aktívnych rádiolokátorov), do plnej prevádzky bol systém uvádzaný postupne od roku 1974 dodávkou prvých rakiet vybavených rádiolokátorom. Účinnosť systému mala dosahovať až 93%. Plnú bojovú pohotovosť rakiet A-350Ž dosiahol systém v roku 1973, následne, v roku 1974 dosiahol systém bojovú pohotovosť aj raketami A-350R (odolných proti rádioaktívnemu žiareniu).
Zdroj: http://www.astronautix.com/lvs/a35.htm